Kázne: Kázeň » 3. adventná nedeľa v roku A

Drahé sestry a bratia!

Predstavme si situáciu, ktorá je bežná na našich letiskových halách. Čakáme vzácnu návštevu, ale keďže daného človeka nepoznáme a ani sme ho nikdy nevideli, máme v ruke tabuľku s jeho menom, aby nás spoznal.

Podobne je to v dnešnom evanjeliu. Ján Krstiteľ očakáva Vykupiteľa, ale keďže si nie je istý, či Ježiš je ten pravý, posiela za ním svojich poslov s odkazom: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?

Aj my v našich životoch očakávame vykupiteľa, očakávame toho, ktorý nám pomôže v našich problémoch a bude nás mať skutočne rád. Je ale nesmierne dôležité, aby sme aj my kládli otázku Jána Krstiteľ: TY si ten na koho čakám? Nemusíme mať žiadne výčitky svedomia, ak budeme odmietať mnohé obrazy o Kristovi, ktoré sa nám aj uprostred veriacich ľudí v Cirkvi natískajú. Skutočný vykupiteľ na ktorého čakáme je dobrý a len ťažko ho možno stotožniť s prísnymi a náročnými tvárami Krista, ktorý požaduje len výkon, dodržiavanie prikázaní a zachovávanie morálky.

Je to bohužiaľ často tak, že náboženstvo vždy priťahuje ľudí, ktorých priority nie sú v milosrdenstve a priateľskosti ale v prehnanej zbožnosti a vyžívaní sa v odsudzovaní v úvodzovkách hriešneho sveta.  Títo ľudia nám potom nepredstavujú skutočného Ježiša, taký aký je, ale akúsi karikatúru netvora ktorý nás psychicky deptá a má na nás len samé požiadavky.

My čakáme vykupiteľa a už v samotnom názve máme zakódované, kto to má byť. Niekto kto by nám rozumel a vyslobodil nás zo smútku a priniesol nám novú radosť a pohodu. Skutočný Ježiš dáva dôraz na pochopenie všetkého, čo vytvára našu osobnosť a jeho záujem sa nezužuje na zisťovanie našich slabostí. Jeho primárny záujem je priniesť nám radosť a nie odsúdenie. Na priblíženie si, ako to môže vyzerať v praxi, pozrime sa nasledujúci príbeh.

Pod Andami žil raz jeden mierumilovný kmeň. Jedného dňa ich napadla banda zúrivých lupičov. Svoju korisť ukryli vysoko v neprístupných horách a vybrali sa na ďalší zboj. Medzi tým, čo do hôr odniesli, bolo aj malé dieťa. Ľudia z dediny sa pokúšali vystúpiť do vrchov. Vyslali svojich najlepších mužov, aby dieťa priniesli. Muži začínali svoj výstup raz jedným, raz druhým smerom. Vyskúšali jeden chodník, potom druhý chodník, ale napriek veľkému úsiliu sa im nepodarilo vystúpiť vyššie ako o sto metrov. Vyčerpaní sa začali pripravovať na návrat do osady. V tom zbadali, ako s k nim blíži matka strateného dieťaťa. Zostupovala z vrchu, na ktorý sa im nepodarilo vyjsť. Na chrbte niesla svoje nájdené dieťa. "Ako sa ti to mohlo podariť, matka, keď sa to nepodarilo nám, najsilnejším mužom z osady?" pýtali sa prekvapene. Žena sa na nich pozrela a povedala: "Nebolo to vaše dieťa."

Boh hovorí každému z nás: "Ty si moje dieťa. Nik a nič ma nezastaví, aby som ťa mohol znovu priviesť domov."

Ak nám niekto ukazuje na Krista, majme tú odvahu sa ho spýtať – si to naozaj ty? Si to ty, ktorý mi najlepšie rozumieš? Si to ty, ktorý prinášaš viac svetla a radosti do môjho života? Ak tomu tak nie je, potom to nie je vykupiteľ a nech nám už ho predstavil akokoľvek zbožný kresťan, máme právo odhodiť ho ďaleko od seba a hľadať skutočného vykupiteľa.

Ozajstný Ježiš prichádza k nám s takým pochopením, že prijíma aj naše cítenie a spôsoby, ktoré tvoria naše najvnútornejšie ja. Problémom je, že keď človek predstavuje Krista druhým ako vykupiteľa často sa nedokáže oslobodiť od vlastného pozerania sa na svet a náboženstvo a násilne nanucuje druhým Krista aj s vonkajším obalom, ktorý síce pre neho môže byť cestou spásy ale pre druhých nie je. Ba môže byť pre nich prekážkou. To je úžasné na Ježišovi, že on sa vie prispôsobiť každej mentalite a nenanucuje iba jednu šablónu, ktorej by sa všetci museli povinne držať. Preto je potom Cirkev taká pestrofarebná a rôznorodá, čo robí veľkú radosť nebeskému Otcovi.

Uniformita vo forme by mala byť absolútne vylúčená a každému by mala byť ponechaná sloboda, akým spôsobom prijme Krista ako svojho vykupiteľa. Každý z nás je tak jedinečný, že nikto nám nesmie nanucovať spôsob, ako prijímať Ježiša do nášho vnútra. To zostáva na našom osobnom zvážení.

Pre ľudí je mimoriadne náročné a pre kresťanov obzvlášť prenechávať druhým priestor na osobné hľadanie vykupiteľa. Lebo každý z nás sa často egoisticky cíti ako osobný vykupiteľ a núti druhých kráčať cestou o ktorej si on myslí, že je najlepšia. A prečo hovorím, že pre kresťanov obzvlášť? Lebo mnohí sa veľmi radi pohoršujú nad podľa ich vyjadrenia skazeným svetom a pritom to vôbec nie je pravda. Svet nie je skazený, svet čaká na svojho vykupiteľa, prahne po ňom a našou úlohou nie je mu hovoriť si skazený, ale práve naopak ho potešovať – neboj sa milý svet, tvoj vykupiteľ je blízko, už je na ceste, už prichádza a ty opätovne nájdeš skutočnú radosť a šťastie.

Ty si ten alebo máme čakať iného? Nebojme sa si túto otázku opravdivo položiť, odmietnuť všetky prísne a tvrdé obrazy Krista a objať Ježiša priateľského, chápajúceho a dobrotivého. AMEN.

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk