Kázeň » Hriechy proti 5. prikázaniu

Milí bratia a sestry, minulý týždeň sme si predstavili piate Božie prikázanie ako záväzok chrániť ľudský život od počatia po prirodzenú smrť. Tiež máme dbať na zdravie, bezpečnosť a dobré medziľudské vzťahy. Táto povinnosť vyplýva z dôstojnosti človeka (stvoreného na Boží obraz), posvätnosti života ako takého a vykupiteľskej obety, ktorú Ježiš priniesol za každého človeka. Dnes si predstavíme skutky, ktoré protirečia Božiemu plánu, a ktoré sú previneniami proti piatemu prikázaniu Desatora.

Myšlienkami alebo slovami hrešíme proti „Nezabiješ!“ vtedy, ak nosíme v srdci hnev. Apoštol Pavol píše: „Hnevajte sa, alenehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi!“ (Ef 4, 26-27) Teda nie je hriech nahnevať sa (vzplanúť emóciou), keď nám niekto ublíži. Hriech je neodpustiť a zotrvávať v stave zlosti. Doslovne vzaté – do západu slnka máme odpustiť, čo neznamená zabudnúť. Vyšší stupeň tohto hriechu je urážať blížneho, potupovať ho alebo zosmiešňovať, ešte vyšší stupeň mať v srdci nenávisť a túžbu po pomste. Boh jasne hovorí: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím.“ (Dt 32, 35; Hebr 10, 30) Nemôže chodiť na sväté prijímanie, ani nemôže dostať rozhrešenie, kto nechce odpustiť a nie je schopný podať ruku, kto sa nezdraví a odmieta človeka, s ktorým predtým dobre vychádzal.„Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5, 24)

Ďalšia skupina hriechov sú previnenia proti zdraviu. Sem patria všetky závislosti, ktoré poškodzujú zdravie (mentálne aj fyzické) a ohrozujú život. Sú to alkoholizmus, hracie automaty, drogy atď. Tiež sa previňuje každý, kto si nedopraje potrebný odpočinok (tzv. workoholizmus), kto zanedbáva hygienu a základnú starostlivosť o svoje telo, kto nedodržiava bezpečnostné predpisy. Previňuje sa voči sebe a tiež voči ostatným, ktorých vystavuje nebezpečenstvu choroby, zranenia alebo smrti.

Veľká skupina hriechov sú proti životu samotnému. Ján Pavol II. zadefinoval v encyklike Evangelium vitae tzv. princípne narušiteľnosti ľudského života: „Priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom (= ťažkým hriechom).“ (EV 57) Tento princíp je absolútny, t.j. nepripúšťa výnimky! Podľa neho však mám právona sebaobranu, pretože som povinný brániť svoj život. Brániť svoj život znamená dať Bohu najavo, že si ho vážim. Kto by teda zabil v sebaobrane, nemá pred Bohom hriech, pretože nechcel zabíjať.

Najťažším hriechom proti piatemu prikázaniu je úkladná vražda. Podľa Svätého písma ide o hriech volajúci do neba. Boh hovorí vrahovi Kainovi: „Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne.“ (Gn 4, 10) Ak je vražda jedného človeka odporný hriech, o čo ohavnejšie je masové vraždenie ľudí, ktoré sa deje vo vojnách. Vojnových zločinov máme v dejinách veľké množstvo. Napríklad koncentračné tábory, gulagy alebo masaker v Katynskom lese, keď sovietske jednotky popravili desiatky tisíc Poliakov. Podľa katolíckej teológie možno viesť iba obrannú vojnu. Nikdy nie útočnú, nedovolená ja aj tzv. preventívna vojna, akú urobili USA voči Iraku.

Ďalšími príkladmi vraždy sú samovraždatrest smrti. Apoštol Pavol píše: „Nik z nás nežije pre seba a nik pre seba neumiera.“ (Rim 14, 7) Kto pácha samovraždu, odmieta Božiu zvrchovanosť nad životom a odmieta Boží plán lásky, previňuje sa proti láske k sebe samému a vzdáva sa povinností, ktoré vyplývajú zo spravodlivosti voči spoločnosti. Samovrahov odovzdávame do Božieho milosrdenstva a dúfame, že svoj čin stihli v okamihu smrti dokonale oľutovať. Čo sa týka trestu smrti, Katechizmus katolíckej Cirkvi ho nepriamo pripúšťa, ak by išlo o prípad oprávnenej obrany: „Za predpokladu ,že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.“ (KKC 2267) V súčasnosti však vieme nebezpečné osoby spoľahlivo izolovať, preto sa trest smrti nepripúšťa. Navyše tento trest je proti právu na život každého človeka (aj ťažkého zločinca), a tiež proti láske k nepriateľom.

Špeciálnym prípadom úkladnej vraždy je potrat. „Umelý potrat je vedomým a priamym zabití ľudskej bytosti v jej počiatočnom štádiu života medzi počatím a narodením.“ (EV 58) Takýto čin je vždy ťažkým hriechom, ktorý okrem toho berie na seba cirkevný trest exkomunikácie (vylúčenia zo spoločenstva Cirkvi), ak ho spáchala osoba staršia ako 18 rokov. Cirkev spája tento skutok s najväčším možným trestom preto, lebo sa zabíja nevinné a bezbranné dieťa, zúčastňuje sana ňom sama matka, ktorá by normálne a prirodzene mala svoje dieťa chrániť (ide o určitú zvrátenosť) a vykonáva ho ten, čo prisahal na obranu života - lekár. Iná je situácia, keď sa zachraňuje život matky a vedľajším a zároveň nechceným účinkom je smrť dieťaťa. V takom prípade nejde o priamy potrat a nie je to hriech.

Na opačnom póle stojí problém eutanázie, ktorú môžeme definovať ako čin alebo zanedbanie, ktoré (zo svojej povahy alebo v úmysle konajúceho) spôsobuje smrť kvôli odstráneniu utrpenia. Eutanázia neznamená zrieknuť sa úpornej terapie, pri ktorej sa umelo predlžuje život za každú cenu bez vyhliadky na úspech. Aj pri zrieknutí sa úpornej terapie každý pacient musí dostať tekutiny, živiny a štandardnú starostlivosť. [2005:Ján Pavol II., Terry Schiavo] Leit motívom eutanázie je ukončiť bolesti, ukončiť život „neužitočný“ pre spoločnosť, možnosť urobiť si so životom, čo sa mi zachce. Ide o filozofiu, ktorá nepočíta s utrpením, nevidí v ňom zmysel, uznáva len to, čo je ekonomicky prospešné. Naša kresťanská filozofia hovorí, že každé prijaté utrpenie znamená mať účasť na Ježišovom kríži, a teda utrpenie má zmysel.

Ďalšie previnenie voči piatemu prikázaniu sa volá sterilizácia. Ide o čin, ktorý spôsobí neplodnosť u osoby, ktorá jeplodná. Ak je sterilizácia terapeutická, tzn. život zachraňujúca,je správna (napr. aj amputácia ruky). Platí tu princíp, že obetujem časť v prospech celku. Ak je však zameraná proti plodnosti, ide o ťažký hriech, pretože platí princíp, že s ľudskou osobou (aj s jednotlivými orgánmi, časťami tela alebo schopnosťami) nemožno voľne nakladať.

Posledné dva ťažké hriechy proti životu sú novodobé. Obidva sa predkladajú ako veľmi moderné, vedecké a pokrokové metódy, ktoré sú v službe človeku – aby bol vyliečený, aby mal deti. Ťažko presvedčiť človeka, ktorý stratil zmysel pre Boha, ktorý žije, akoby Boha nebolo, pre ktorého Boh nie je žiadna autorita, že umelé oplodnenie (asistovaná reprodukcia) a tzv. terapeutické klonovanie sú hlboko nemorálne skutky. V laickej verejnosti a vo väčšine politických kruhov sa o umelom oplodnení a terapeutickom klonovaní hovorí ako o samozrejmých, dostupných a bežných prostriedkoch, ako riešiť ťaživú situáciu človeka. Nie je tu priestor a čas, aby sme sa podrobne venovali nastolenej téme. Stačí, keď si poviemeargument, ktorý by bezbožníci označili za „stredoveký predsudok“, ale nám to nemusí vadiť: je to pokušenie z raja – byť ako Boh. Človek sa hrá na Boha, akoby Boh bol „špatný umelec“ a my dokážeme aj bez neho riešiť svoje problémy. Táto postmoderná a pokrokárska filozofia tvrdí: čo dokáže veda, čo je technicky a technologicky možné, to je aj dovolené, aj správne, robme to. Nijaký Boh nás nebude obmedzovať! Vrcholom zvrátenosti je reprodukčné klonovanie, čo sa zatiaľ nepodarilo uskutočniť, a čo zostáva posledným zakázaným ovocím aj pre sekulárnu spoločnosť.

My však veríme, že Boh je zvrchovaný Pán života, my sme len správcovia a budeme sa zodpovedať.

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk