Fara Lúky

Milí bratia a sestry!

Druhé prikázanie má jednoduché znenie: Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo (Ex 20,7; Dt 5,11). Prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Podobne ako prvé, aj druhé prikázanie pochádza z čnosti nábožnosti a osobitnejšie určuje náš spôsob používania slova o svätých veciach. Medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením jeho mena. Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. „Pánovo meno je sväté.“ Preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval.

Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samého Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti: „Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city alebo nie?… Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať – a to v intenzívnom stupni –, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“

Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, to jest akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých. Prisľúbenia dané inému v Božom mene zaväzujú Božiu česť, vernosť, pravdivosť a autoritu. Treba ich dodržiavať z dôvodu spravodlivosti. Spreneveriť sa im znamená zneužiť Božie meno a istým spôsobom robiť z Boha luhára.

Hriechy proti druhému prikázaniu sú nasledovné. Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva. Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.

Preklínania, do ktorých sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú neúctivosťou voči Pánovi. Druhé prikázanie zakazuje aj používanie Božieho mena pri mágii.

Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti. A tak Božie meno je sväté tam, kde sa vyslovuje s úctou a s bázňou neuraziť ho. 

Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Prisahať znamená brať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Znamená dovolávať sa Božej pravdovravnosti ako záruky svojej vlastnej pravdovravnosti. Prísaha zaväzuje Pánovo meno: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, jemu budeš slúžiť a len v jeho mene budeš prisahať“ (Dt 6,13). Odmietnuť krivú prísahu je povinnosťou voči Bohu. Boh ako Stvoriteľ a Pán je norma každej pravdy. Ľudské slovo je v zhode alebo v rozpore s Bohom, ktorý je Pravda sama. Keď je prísaha pravdivá a oprávnená, osvetľuje vzťah ľudského slova k Božej pravde. Krivá prísaha volá Boha, aby dosviedčal lož.

Krivoprísažníkom je ten, kto pod prísahou urobí nejaký sľub s úmyslom nedodržať ho, alebo ten, kto nedodrží, čo sľúbil pod prísahou. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti úcte k Pánovi každého slova. Zaviazať sa prísahou vykonať nejaký zlý skutok sa protiví svätosti Božieho mena. Ježiš vysvetlil druhé prikázanie v reči na vrchu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte… Ale vaša reč nech je: ,áno – áno‘, ,nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,33-34.37). Ježiš učí, že každá prísaha zahŕňa v sebe odvolávanie sa na Boha a že prítomnosť Boha a jeho pravda sa má uctievať v každom slove. Ohľaduplnosť pri odvolávaní sa na Boha v reči úzko súvisí s úctivou pozornosťou voči jeho prítomnosti, ktorú dosviedčame alebo hanobíme každým svojím tvrdením.

Kresťanské meno. Sviatosť krstu sa udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Pri krste Pánovo meno posväcuje človeka a kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi. Môže to byť meno niektorého svätca, čiže učeníka, ktorý žil životom príkladnej vernosti voči svojmu Pánovi. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie. „Krstné meno“ môže vyjadrovať aj niektoré kresťanské tajomstvo alebo kresťanskú čnosť – „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“

Kresťan začína svoj deň, svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“. Pokrstený zasväcuje svoj deň Božej sláve a vyprosuje od Spasiteľa milosť, ktorá mu ako dieťaťu nebeského Otca umožňuje konať v Duchu Svätom. Znak kríža nás posilňuje v pokušeniach a ťažkostiach.

Boh volá každého po mene. Meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyžaduje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.  

Prijaté meno je meno na večnosť. V nebeskom kráľovstve zažiari v plnom svetle tajomný a jedinečný charakter každej osoby poznačenej Božím menom. „Tomu, kto zvíťazí… dám biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane“ (Zjv 2,17). „Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (Zjv 14,1).

Amen.