Kázeň » Čnosť nábožnosti

Milí bratia a sestry, pokračujeme v tematických kázňach na tému Desatoro. Chceme sa venovať prvému Božiemu prikázaniu, a to až štyri po sebe nasledujúce nedele, lebo práve toto prikázanie je pre nás kľúčové. Ono je bránou k pochopeniu ostatných prikázaní.

V knihách Starého zákona čítame: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.“ (Ex 20, 2; Dt 5, 6) Boh sa zjavuje Mojžišovi a predstavuje sa mu ako ten, kto vyslobodil celý národ z egyptského otroctva. Predstavuje sa ako Boh živý, ktorý sa rozpráva s Mojžišom; ako Boh osobný, ktorý hovorí „som TVOJ Boh“; ako Boh mocný, ktorý koná konkrétne skutky v prospech Izraela (napr. vyslobodenie z Egypta).

Otázka Boha, či existuje, ak áno, aký je a čo robí, trápila ľudí dávno pred Mojžišom. Môžeme sa pýtať, skadiaľ sa vlastne v ľudstve vzala myšlienka o Bohu? Ako si vysvetliť to, že zdanlivo najzbytočnejšia téma zostáva zároveň najnaliehavejšou témou dejín? Môžeme rozlíšiť tri veľké cesty v prístupe k riešeniu otázky o Bohu. Voláme ich: monoteizmus („Je jeden Boh“), polyteizmus („Je veľa / niekoľko bohov“) a ateizmus („Niet Boha“). Každý človek patrí do niektorej z týchto skupín. Pravdaže, zabudol som spomenúť ľudí typu „Mňa táto otázka netrápi, mňa nezaujíma, či je Boh alebo nie, pre mňa to nie je problém.“ Myslím ale, že týchto ľudí môžeme spokojne priradiť do tretej skupiny a nazvať to praktický ateizmus.

My tu však nie sme na to, aby sme riešili dejiny, teóriu alebo filozofiu náboženstva, lebo my sme tí (aspoň predpokladám), ktorí sme uverili slovám Svätého písma (Biblii), kde sa píše, že Boh je jeden, že on je večný, že on stvoril tento svet, on nám dáva prikázania cez Mojžiša, on sa stal človekom v Ježišovi Kristovi, ktorý nám to všetko potvrdil (ba povedal toho ešte viac), že on je dobrý a má meno LÁSKA. Toto nachádzame o Bohu vo Svätom písme, toto dosvedčujú mnohí svedkovia viery v dejinách ľudstva, toto veria kresťania.

Posuňme sa v našej úvahe ďalej. Ak niekto verí tieto skutočnosti, že takto to naozaj je, že toto je pravda, musí to niečo znamenať pre jeho život. To nie je len otázky viery, že verím v Boha a hotovo, nič z toho pre mňa nevyplýva. Ak je Boh pre mňa skutočný, nie iba vymyslený, musí sa to nejako odraziť na mojom živote. Živá viera musí byť nejako vyjadrená navonok. V Liste svätého apoštola Jakuba nachádzame: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria.“ (Jak 2, 14.19) Teda veriť v jedného, živého, osobného, večného a dobrého Boha znamená mať voči nemu nejaké povinnosti. O konkrétnych povinnostiach budeme hovoriť viac nabudúce. Dnes chceme hovoriť všeobecne o čnosti nábožnosti. To je čnosť, ktorá nám hovorí: daj Bohu, čo mu patrí! Pán Ježiš to povedal jasne: „Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu!“ (Lk 20, 25b) Dať Bohu, čo mu prináleží – to je presne čnosť nábožnosti. Teda ak verím, že Boh ma z lásky stvoril, musím mu byť vďačný. Ak verím, že Boh mi chce dobre, musím ho poslúchať. Je to veľmi jednoduché.

Niektorí ľudia majú falošnú predstavu o nábožnosti. Myslia si, že nábožný človek má prevrátené oči, zopäté ruky a hlavu vychýlenú nabok. Takéto prejavy by sme mohli nazvať nie nábožnosť ale čudáctvo. Nábožnosť nie je ani nič nerobiť, iba sa modliť. To je pre zmenu darebáctvo. Niekomu možno napadne riekanka SMUTNÉ OČKÁ, BLEDÉ LÍČKA, TO MUSÍ BYŤ KATOLÍČKA. Vraj nábožný človek je taký, ktorý sa zúčastňuje na všetkých pobožnostiach a je vždy vážny. To všetko sú pomýlené predstavy o čnosti nábožnosti. Nábožnosť je presne dať Bohu, čo mu patrí – úctu, vďačnosť, čas strávený v osobnej alebo spoločnej modlitbe a kult (čo voláme liturgia). Každý to má robiť podľa svojho povolania, primerane veku, aby to zodpovedalo jeho životnému stavu. Iná je nábožnosť malého dieťaťa, iná rehoľnej sestry alebo kňaza, iná matky v domácnosti a iná dôchodcu. A celkom iná je nábožnosť človeka pripútaného na lôžko. Každý má iné povinnosti voči Bohu, v závislosti od životného stavu, povolania alebo zamestnania.

Dnes sa zastavíme ešte pri dvoch čnostiach, ktoré sú nábožnosti podobné a úzko s ňou súvisia. Jedna je zbožnosť. Môžeme povedať, že znamená to isté ako nábožnosť, že sú to synonymá. Ale môžeme tomu dať ešte jeden význam. Po latinsky sa zbožnosť povie DEVOTIO, čiže doslova oddanosť, vernosť Bohu. To znamená vytrvať pri Bohu, vytrvať vo viere aj v čase skúšky. Nielen keď sa nám darí, keď sa máme dobre. Krásne to vyjadril Jób: „Keď sme prijali dobré z Božej ruky, prečo by sme nemali prijať zlé?“ (Jób 2, 10b) To je skutočná viera – uznať, že Boh aj zlé môže obrátiť na dobré. A keď nás on skúša, keď dopúšťa trápenie, on vie, prečo to robí, hoci my to nemusíme vedieť. „Pretože on trestá aj sa zmilúva, on zvrhne až na dno podsvetia a svojou velebnosťou vyvádza zo záhuby.“ (Tob 13, 3)

Tou druhou čnosťou, ktorej sa chcem dotknúť, je bohabojnosť. Ktosi raz povedal: „Bojím sa Boha a tých, čo sa ho neboja.“ V knihe Žalmov je napísané: „Bohabojnosť je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú.“ (Ž 111, 10) „Lebo kto sa bojí Boha, má úspech vo všetkom.“ (Kaz 7, 18b) „Kto sa bojí Boha, bude konať, čo je dobré.“ (Sir 15, 1a) „Plnosť múdrosti je báť sa Boha.“ (Sir 1, 20) „Múdrosť a vzdelanosť je báť sa Pána; jemu sa ľúbi, ak je niekto verný a tichý.“ (Sir 1, 34-35a) Báť sa Boha neznamená triasť sa pred ním, mať v očiach strach a hrôzu, skrývať sa ako Adam a Eva po spáchaní hriechu. Báť sa Boha znamená uznať jeho autoritu a zvrchovanosť, že on je Pán. „On trestá aj sa zmilúva“, ako už bolo povedané. Boh je ako otec, ktorý potrestá svoje dieťa, ale ono vie, že ocko ho ľúbi. Aj dieťa ľúbi rodiča a má pred ním rešpekt. Mať pred Bohom úctu a vážnosť, to je pravá bohabojnosť.

Bratia a sestry, ak veríme Boha, dúfame v neho a milujeme ho, radi si budeme plniť všetky náboženské povinnosti. O nich si povieme nabudúce.

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk