Kázeň » Povinnosti voči Bohu

Bratia a sestry, minulý týždeň sme hovorili, že ak je pre nás Boh skutočný a tvrdíme, že v neho veríme, potom to musíme nejako vyjadriť navonok. Inými slovami – máme voči Bohu povinnosti. A to sa volá čnosť nábožnosti – dať Bohu, čo mu patrí – každý podľa svojich možností a schopností.

Dnes si chceme konkrétne povedať, aké sú tie povinnosti. V prvom rade sa máme Bohu klaňať. ADORATIO (= klaňanie sa) je povinnosť, ktorú nám výslovne ukladá 1. Božie prikázanie. „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť,“ tak znie Ježišova odpoveď satanovi, keď ho pokúšal na púšti. (porov. Mt 4, 10). Pán Ježiš nám aj hovorí, ako to máme robiť: „Prichádza hodina, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4, 23-24) Klaňať sa Bohu je teda v prvom rade vnútorný úkon rozumu, vôle a citu, jednoducho úkon srdca v biblickom slova zmysle. A k tomuto vnútornému úkonu sa pridáva nejaký vonkajší úkon, čo môže byť napríklad kľačanie, pokľaknutie, úklon hlavou, odkrytie hlavy, pobozkanie kríža a iné.

Našou veľkou povinnosťou voči Bohu je prinášať obetu. V Starom zákone obetovali Bohu zvieratá, prvotiny z úrody a pod. A to tak, že ich spálili, to znamená úplne ich zničili z lásky k Bohu. My katolíci prinášame obetu Ježiša Krista na kríži, ktorú každý deň sprítomňujeme na oltári nekrvavým spôsobom. Voláme ju najsvätejšia obeta, lebo ju priniesol sám Ježiš, Boží Syn, ktorý obetoval Otcovi nie niečo zo svojho, ale obetoval rovno seba samého, keď sa nechal zničiť na kríži. Priniesť Bohu obetu znamená obetovať niečo zo svojho, zrieknuť sa toho a dať to Bohu. Môžu to byť napríklad peniaze alebo iné hmotné dary, ktoré dáme na kostol, na charitu. Ďalej sú to pôsty, keď si odriekame jedlo. Mnohí si odriekajú jedlo kvôli postave, zdraviu alebo pre šport. Nič proti, ale o čo skôr by sme to mali dokázať z lásky k Bohu, ak v neho veríme. Ďalšou formou obety sú rôzne sebazaprenia, ktoré si dávame z lásky k Bohu – napríklad zrieknem sa pozerania filmu, pitia alkoholu alebo iných radovánok. Nie preto, že by sme na ne nemali právo. Máme právo a môžeme si dopriať, ale z lásky k Pánu Bohu si odriekneme. Každý týždeň v piatok sme pozvaní vykonať nejaký skutok pokánia, čím vyjadrujeme vďačnosť Ježišovi, že zomrel za nás na kríži.

Teda máme Bohu prinášať obetu ako prejav viery a vďačnosti, každý podľa svojho veku a možností. K vonkajšiemu úkonu vždy musí byť pridaný vnútorný úmysel, že to chceme robiť a že to robíme s radostným srdcom a nie nasilu. Vieme, že farizeji vykonávali všelijaké obrady, ale Pán Ježiš ich nepochválil, lebo sa neklaňali Bohu v duchu a pravde. To znamená nerobili to z lásky k Bohu, ale kvôli ľudským ohľadom. Ježiš nás napomína: „Keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 3-4)

Niekedy sa zdá, že my katolíci sa klaniame nielen Bohu ale aj svätým, sochám a obrazom. Nie je to pravda! Jedine Bohu patrí naša poklona – Otcovi, Synovi a Duchu Svätému sa klaniame. Ježišovi Kristovi sa klaniame prítomnému v Oltárnej Sviatosti. Výrazom toho sú eucharistické adorácie a procesie a samozrejme pokľaknutie pred svätostánkom, keď prechádzame okolo. Tým vyjadrujeme našu živú vieru, že Ježiš Kristus je skutočne prítomný pod spôsobom chleba. Toto voláme absolútny kult – prejavuje sa osobe, ktorá je nositeľkou hodnosti (osobe Boha Otca, Syna, Ducha Svätého). Relatívny kult sa prejavuje veci, ktorá má nejaký vzťah k samotnému nositeľovi hodnosti. Napríklad relatívny kult klaňania sa patrí najsvätejšiemu menu Ježiš, krížu a zobrazeniam Pána Ježiša.

Čo sa týka svätých, oni sú Boží priatelia, a preto ich máme v úcte. Svätým sa neklaniame, nie je to adoratio, je to úcta. Najväčšia úcta patrí Panne Márii, lebo ona svojou hodnosťou prevyšuje všetkých svätých a anjelov. Potom je svätý Jozef a ostatní. Svätí nás svojím príkladom priťahujú k Bohu a svojím orodovaním nám pomáhajú dosiahnuť cieľ. Preto im patrí naša úcta. Je len prirodzené, že radi týchto Božích priateľov zobrazujeme. Lebo cez obraz, cez viditeľnú pamiatku ľahšie vojde do nášho srdca myšlienka, odkaz. Preto máme v úcte sväté obrazy, sochy, kríže a iné predmety, ktorým však nepatrí poklona. Patrí im naša úcta. Takéto predmety nemožno len tak vyhodiť alebo pošliapať. Majú mať dôstojné miesto alebo ich treba spáliť.

Ďalšou povinnosťou voči Bohu je modlitba. Jednoduchá definícia hovorí, že je to rozhovor s Bohom. Je to čas, ktorý venujeme Bohu, ktorý strávime výlučne v jeho spoločnosti. Mohli by sme si teraz povedať všetky tie rozdelenia – modlitba súkromná, spoločná, verejná. Alebo modlitba chvály, vďaky, odprosujúca a prosebná. A mnohé ďalšie kategórie. To však nie je cieľom tejto katechézy. Skôr nás trápi otázka, kedy sa modliť, koľko sa modliť a ako sa modliť. A vôbec – musíme sa modliť? Každý deň, ktorého sa dožijeme, je dar od Boha, a preto nemal by prejsť ani jeden deň, že by sme si nespomenuli na Boha. Každý deň sa treba modliť! Panna Mária odporučila deťom, ktorým sa zjavila v La Salette, dobre sa modliť ráno a večer. Ak nemajú čas, nech sa pomodlia aspoň Otče náš a Zdravas. Ak budú môcť, nech sa modlia aj viac. To povedala Panna Mária deťom v La Salette. Nikde v Písme nie je napísané, že sa musí modliť každé ráno a každý večer, pred jedlom a po jedle. Ale sa to odporúča. Ráno sa odporúča rozjímanie nad Božím slovom, večer spytovanie svedomia. Platí však pravidlo, že každý sa má modliť podľa svojho veku, životného stavu a povolania. Iná je modlitba malého dieťaťa, iná modlitba pracujúceho ľudu a iná modlitba dôchodcu. Možno sa pomodliť napríklad Anjel Pána na poludnie alebo desiatok ruženca cez prestávku. Veľmi dobrá je modlitba vlastnými slovami. Ona je vyjadrením živého a osobného vzťahu s Bohom. Aj čítanie zo Svätého písma alebo iné duchovné čítanie možno považovať za modlitbu, lebo je to čas, kedy sa takpovediac zaoberáme Bohom. Kto by sa však nemodlil vôbec, ťažko hreší proti Bohu, lebo dáva najavo, že mu je ľahostajný.

Modlitba je síce povinnosťou voči Bohu, ale oveľa viac je vyjadrením našej lásky k Bohu. Ak niekoho milujeme, radi s ním strávime istý čas. Ak milujeme Boha, nebude pre nás problém spomenúť si naňho. Modlitba nemá byť únikom z reality. Zdravá modlitba nás vedie k správnemu prežívaniu vzťahov a k plneniu si ostatných povinností. Dobre to vyjadril apoštol Ján vo svojom prvom liste: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska? Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1 Jn 3, 17-18) Ak si nenájdeme čas na modlitbu kvôli svetským povinnostiam, nie je to dobre – svetské povinnosti nás pohltia a zničia. Ak si kvôli modlitbe neplníme svetské a stavovské povinnosti, nie je to dobre – milujeme Boha len slovom a jazykom. Podobáme sa tým, čo stále hovoria „Pane, Pane,“ ale ich srdce je ďaleko od Boha. Ježiš povedal: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva.“ (Mt 7, 21)

Prosme aj dnes spolu s apoštolmi: „Pane, nauč nás modliť sa.“ (Lk 11, 1b)

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk