Kázeň » Hriechy proti 1. prikázaniu I.

Milí bratia a sestry, predchádzajúce dve nedele sme spolu uvažovali o čnosti nábožnosti a povinnostiach, ktoré máme ako veriaci ľudia voči Bohu. Ďalšie dve nedele budeme venovať negatívnemu aspektu 1. Božieho prikázania, budeme hovoriť o hriechoch, o previneniach proti čnosti nábožnosti.

Znova si zopakujme, že táto čnosť nám prikazuje dať Bohu, čo mu patrí. Proti nábožnosti teda hrešíme vtedy, keď Bohu dávame niečo iné, čo od nás nevyžaduje, čo sme si vymysleli my sami. To sa volá výstredná nábožnosť. Výstredná nábožnosť môže mať formu fanatizmu, čo je vášnivá a zaslepená horlivosť pre náboženstvo. Zvyčajne je spojená s nenávisťou voči nevercom alebo inovercom. Myslím, že medzi katolíkmi sa táto forma nábožnosti nevyskytuje alebo len ojedinele. Iná forma výstrednej nábožnosti sa volá bigotnosť. Bigotnému veriacemu nejde o vnútorné prežívanie náboženských právd. Uniká mu podstata, zanedbáva stavovské povinnosti (nevenuje sa manželskému partnerovi, deťom), zanedbáva svetské povinnosti (školu, prácu), lebo sa nazdáva, že sa musí modliť a byť na čo najviac duchovných akciách. Lenže Božia vôľa je aj plniť si povinnosti. Ide tu o druh vonkajšieho obradníctva, často spojeného s pretvárkou (farizejstvom) alebo jednoducho lenivosťou. Pán Ježiš takúto formu zbožnosti neschvaľuje.

Proti nábožnosti možno zhrešiť zanedbávaním a neplnením si náboženských povinností. Vyznačuje sa ľahostajnosťou, vlažnosťou alebo povrchnosťou vo veciach viery. Zanedbáva a neplní si povinnosti ten, kto sa vôbec nemodlí, celý deň akože nemá čas na Boha. Taký človek je úplne pohltený a opantaný svetskými starosťami alebo radovánkami, Boh nemá v jeho srdci miesto, hoci tvrdí, že v neho verí. Katolík ťažko hreší, ak sa aspoň raz v roku nevyspovedá a neprijme Oltárnu sviatosť vo veľkonočnom období. Medzi náboženské povinnosti katolíka patrí sláviť nedeľu a kresťanské sviatky (Veľká noc, Vianoce, Turíce, Všetkých svätých, ...), zachovávať prikázané pôsty (aspoň Popolcová streda, Veľký piatok), uzatvárať sobáš pred tvárou Cirkvi, prihlásiť dieťa na náboženskú výchovu na škole a podľa svojich možností prispievať na potreby Cirkvi (zarábajúci). Kto by niečo z tohto zanedbal, ťažko hreší proti 1. Božiemu prikázaniu.

Vážnym previnením proti Bohu je svätokrádež. Dopúšťa sa jej človek, ktorý nehodne prijíma sviatosti. Napríklad kto úmyselne zatají pri spovedi ťažký hriech. Ak niekto ide na spoveď s tým, že chce zamlčať hriech, nech tam radšej nejde, lebo okrem toho, že tá spoveď je načisto neplatná, vyrába si ďalší ťažký hriech svätokrádeže. Tiež sa dopúšťa svätokrádeže, kto v stave smrteľného hriechu prijíma iné sviatosti – Eucharistiu, pomazanie chorých alebo manželstvo. (Pred prijímaním týchto sviatostí treba byť vyspovedaný!) Svätokrádež je aj poškvrnenie Bohu zasvätenej osoby, ktorá má sľub celibátu (panenstva), ak táto osoba spácha hriech nečistoty s inou osobou. Obaja páchajú svätokrádež. Tiež zneuctenie posvätného miesta (kostola, kaplnky, cintorína) alebo zneváženie posvätnej veci (Biblie, liturgických predmetov a pod.) sa považuje za ťažký hriech svätokrádeže.

Do kategórie hriechov proti 1. Božiemu prikázaniu patrí svätokupectvo (simónia). Latinský názov je odvodený od čarodejníka Šimona, ktorý si v Samárii chcel za peniaze kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch. Peter mu na to odpovedal: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze.“ (Sk 8, 20) Svätokupectvo je úmyselná vôľa kúpiť alebo predať duchovnú hodnotu za hmotnú vec (napr. sviatosti, odpustky, cirkevný úrad).

Príručka morálnej teológie a tiež Katechizmus katolíckej cirkvi uvádza ako ďalšie previnenie proti čnosti nábožnosti pokúšanie Boha. Ide o vyzývavý postoj človeka, ktorý pochybuje vo veciach viery alebo pochybuje o Božej láske, moci a prozreteľnosti a žiada od Boha zázrak alebo znamenie. Dáva Bohu podmienky, inak sa nepodvolí. Takýto postoj vyjadruje pýchu, odmieta uznať Božiu autoritu a zvrchovanosť a predstavuje ťažký hriech.

Na záver dnešnej katechézy trochu filozofie. Jestvujú filozofické prúdy, ktoré sú v jasnom protiklade voči nášmu kresťanskému náboženstvu. My veríme v jedného Boha, ktorý sa zjavil, ktorého je možné poznať nielen zo zjavenia ale aj rozumom zo stvorených vecí. Je to Boh živý, osobný, ktorý stvoril tento svet. Proti takému pohľadu na svet stoja ateizmus, agnosticizmus a synkretizmus.

Ateizmus je popieranie a odmietanie Boha. Za komunizmu tu bol tzv. vedecký ateizmus, ktorý staval na prírodných vedách a technickom pokroku. Až tak popieral existenciu Boha, že musel proti nemu bojovať... V súčasnosti je tu tzv. praktický ateizmus, keď ľudia žijú, akoby Boha nebolo. Jednoducho ich otázka Boha netrápi, myslia si, že Boha k životu nepotrebujú. Príčinou ateizmu môže byť duchovná lenivosť klásť si bytostné otázky a hľadať na ne odpovede, neriešenie pochybností vo viere, zlý príklad veriacich (pohoršenie) alebo nesprávny (pomýlený) výklad náboženských právd pri výchove. Preto je potrebné zaujímať sa o otázky viery a hľadať na ne poctivé odpovede.

Agnosticizmus tvrdí, že na otázky, čo je za týmto svetom a za týmto životom, nemožno odpovedať. Nepopiera existenciu Boha, ale tvrdí, že o Bohu nič nemožno povedať, Boh sa nemôže zjaviť, nemožno ho ani poprieť ani potvrdiť. Výsledkom je tzv. praktický materializmus, ktorý ohraničuje človeka len na tento pozemský život a materiálny svet a ktorý sa nápadne podobá na praktický ateizmus.

Synkretizmus (eklekticizmus) je jav, kedy dochádza k zmiešaniu viacerých náboženstiev. To sa dialo v starovekom Ríme, kde sa stretli rímske, grécke a orientálne kultúry a filozofie. Vzdelaný Riman si potom vybral to, čo sa mu javilo správne (eklektik = vyberač). Mnohí dnes postupujú podobne. Vyskladajú si vlastné náboženstvo tak, že z rôznych si povyberajú prvky, ktoré sa im páčia. Nič neveria a nepraktizujú poriadne, žijú podľa toho, čo je moderné, čo sa im práve hodí alebo pozdáva.

Bratia a sestry, chceme dnes spolu s apoštolom Petrom vyznať: „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6, 68-69)

Späť na kázne | | Zdieľaj na Facebooku | vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk