Sviatosti a sväteniny: Katechezy
Zhora darované, jednotu vytvárajúce, hore dvíhajúce (všeobecne o sviatostiach)
Svätý Otec Benedikt XVI. už viac krát vo svojich príhovoroch osvetľoval neopodstatnenosť, dnes tak medzi ľuďmi často rozšírenej mienky, ktorá sa dá stručne vyjadriť sloganom Kristus áno, Cirkev nie. Nie je možné odmietať Cirkev a chcieť byť pravým Kristovým učeníkom. Keď ľudia odmietajú a neprijímajú Cirkev z najrozličnejších príčin, bolo by potrebné presnejšie vystihnúť, čo vlastne odmietajú, čo im vlastne vadí. Možno by sme postupne prišli k poznaniu, že odmietajú deformovaný obraz Cirkvi, ktorý majú. Preto je nevyhnutné poznať Cirkev nielen zvonka, z toho ako sa ona navonok javí v dejinách, ale aj zvnútra, poznať jej najhlbšiu podstatu a pravý pôvod. Sviatosti sú zhora
K životu pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je a môže byť len jedna, patria aj sviatosti. Sviatosti sú jej najvnútornejším životom a najdôležitejším podstatným prvkom. Sviatosti a Cirkev, to ide vždy spolu a nejde ich rozdeliť a porozumieť oddelene. Navzájom sa podmieňujú a potrebujú. Sú na sebe bytostne závislé. Niet pravej Kristovej Cirkvi bez sviatostí a niet skutočných sviatostí, schopných nadprirodzenej účinnosti, bez sprostredkovania Cirkvi. Hore uvedený slogan by teda mal vlastne aj logický dovetok: Kristus áno, sviatosti nie. To je prax mnohých katolíkov dnes. Jedným sa javí, že je možné odmietať, zanedbávať prijímanie sviatostí, ba azda niekedy až nimi pohŕdať, a pritom byť úprimnými Kristovými učeníkmi a nasledovníkmi. Čo potom tie sviatosti? Nie sú od Krista, hovoria. Sú to obrady, ktoré vymyslela Cirkev neskôr. Preto sú to len ľudské znaky a obrady, ktoré nie sú potrebné pre človeka, ktorý uveril v Krista. Dôležité je Božie slovo a viera, sviatosti sú niečím navyše. U iných, a tých je väčšina, zanedbávanie sviatostného života má koreň v obyčajnej náboženskej nevedomosti, vlažnosti a povrchnosti. Malá viera im neumožňuje vidieť duchovné bohatstvo, ktoré sa vo sviatostiach ukrýva. Týmto bohatstvom je samotný dar spásy, Božia milosť, všetky nadprirodzené dary a milosti, ktoré človek počas svojho pozemského života potrebuje, aby dosiahol svoje definitívne naplnenie v Božom kráľovstve. Bez Krista niet spásy, bez Cirkvi niet spásy, bez sviatostí niet spásy.
Je preto potrebné neustále pripomínať základnú pravdu o sviatostiach. Kde sa vzali? Odkiaľ sú? Kto ich vynašiel? Na tieto otázky je len jedna odpoveď: sviatosti sú od Krista. Ježiš Kristus ich počas svojho pozemského života zamýšľal, ustanovil a zveril do rúk Cirkvi. Nie je možné v Ježišových úmysloch a skutkoch oddeliť samotné založenie Cirkvi od ustanovenia sviatostí. Sviatosti majú teda svoj pôvod priamo v Ježišovom srdci, v jeho vôli. Sviatosti majú svoj pôvod v Kristovi, teda majú svoj pôvod v Bohu. Sviatosti sú teda Bohom darované znaky skrze Krista nám ľuďom, aby nám účinne sprostredkovávali Boží život, spojenie s Trojjediným, prinášali jeho milosť do ľudských duší. Tak sa vytvára nielen nadprirodzený život človeka, ale zároveň sa tak buduje aj samotná Cirkev.
Sviatosti sú nástrojom jednoty. Uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jednotu človeka s Kristom, a tak uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jeho jednotu s kresťanským spoločenstvom. Toto spoločenské, ekleziálne hľadisko sviatostí je úzko spojené s prvým, takže môžeme povedať, že kresťan sa zjednocuje s Kristom, ak je zjednotený so spoločenstvom. Spása nie je individuálny, ale spoločenský jav. Rovnako tak aj milosť, ktorá je plodená a udržiavaná sviatosťami, nevytvára čisto individuálny vzťah medzi dušou a Kristom, ale každý ju dostáva iba v tej miere, v ktorej sa zapojí ako člen spoločnosti do jediného organizmu, z ktorého táto zúrodňujúca miazga pramení.
Čo sviatosti obsahujú
Mnohé sa dá vytušiť už zo samotného slova sviatosť. Latinský výraz pre sviatosť je sacramentum označuje prostriedok, nástroj, pôsobením ktorého sa niečo stáva posvätným. Sviatosť je svätá vec nie sama pre seba, ale pre ľudí. Sviatosť sama je niečo posvätné, ale zároveň aj niečo, čo ľudí robí svätými, čo ich posväcuje. Sviatosti vlievajú do duše sviatostnú milosť a tým ju radikálne premieňajú do takej hĺbky, že môžeme hovoriť podľa Písma o novom stvorení, o znovuzrodení, o novom živote v Duchu, o novom vzťahu k Bohu vytvorenom pôsobením sviatostí. Samozrejme, to platí vtedy, ak je človek dobre disponovaný na prijatie tejto milosti. Zodpovedajúci novozákonný výraz je grécke slovo mystérion. Označuje sa ním skrytá, utajená skutočnosť. Preto gréckokatolícky výraz pre sviatosti je tajina. Myslí sa tu na biblický význam tohto slova: „Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť - no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,6-8). Obsahom tejto tajomnej Božej múdrosti je práve plán spásy človeka, ktorý sa uskutočnil vtelením a potom najmä ukrižovaním a vzkriesením Ježiša Krista. Tieto tajomstvá sú potom obsiahnuté vo sviatostiach.
Sviatosti na pomedzí
Sviatosti i keď sprostredkovávajú neviditeľnú, duchovnú milosť, ktorá je akoby ich obsahom, predsa sami majú aj vonkajšiu stránku. Je to nevyhnutné, pretože tak plne rešpektujú prirodzenosť človeka, ktorý postupuje pri poznávaní vždy od zmyslového k nadzmyslovému, od viditeľného k neviditeľnému, od hmotného k nehmotnému, od vonkajšieho k vnútornému, od materiálneho j duchovnému. Tou vonkajšou stránkou sviatostí je práve sviatostný znak. Sviatostný znak sa obracia na celého človeka. Teda na jeho zmysly i na jeho duchovné schopnosti. Slovom na jeho telo i dušu. Preto sú sviatostné znaky zložené z dvoch komponentov, z materiálneho prvku a zo slova. Sv. Tomáš Akvinský vidí analógiu medzi sviatosťou a ich autorom, vteleným Slovom. V ňom je materiálne telo zjednotené, v jednote božskej Osoby, so Slovom Božím, a tak sa uskutočňuje dokonalé zjavenie Boha a jeho plánu spásy. Vo sviatostiach sa slovo pripája k materiálnemu prvku a stáva sa tak slovom, ktoré označuje dielo posvätenia, ktoré Boh realizuje v nás.
Vtelenie je dielom Ducha Svätého, a je to zasa Duch Svätý, ktorému prisudzujeme posväcovanie skrze sviatosti. Ak sú sviatosti účinné, je to vďaka prítomnosti Ducha Svätého.
Je tu paralelizmus medzi zložením človeka z tela a duše a sviatostným znakom, zloženým zo slova a veci (matérie a formy). Materiálny prvok viac oslovuje telesnú stránku človeka, slovo sa zasa obracia priamejšie na dušu.
Slová, ktoré tvoria sviatostný znak, sú slovami viery. Nie sú to slová, ktoré jednoducho prenášajú informáciu, ale sú to slová viery. V nich sa vyjadruje viera Cirkvi. Preto sú sviatosti aj sviatosťami viery. SV. AUGUSTÍN píše: „Odním slovo a čo je voda ak nie obyčajná voda? Pridá sa slovo k veci a vzniká sviatosť, aj ona ako viditeľné slovo. Čo je krst? Očistný kúpeľ vody v slove. Odním vodu a niet viac krstu. Odním slovo a niet viac krstu. Odkiaľ je takáto účinnosť vody, ktorá sa dotýka tela a očisťuje srdce, ak nie od účinnosti slova. Nie preto, že je vyslovené, ale preto, že je verené“.
Hore dvíhajú
Sviatosti sú teda sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery. Sprevádzajú nás počas celého života, od narodenia až po telesnú smrť. V nebi sviatostná ekonómia už nebude, lebo spasení budú v plnosti vlastniť a zakúšať to, čo počas pozemského života vlastnili sčasti a akoby závdavok, skrze sviatosti.
Všetky sviatosti, a je ich presne sedem, ani menej ani viac, sa udeľujú vždy v rámci liturgického slávenia. Nám ľuďom, ak neustále neobnovujeme záujem a vieru, všetko postupne zovšednieva. Aj tie najsvätejšie veci nám môžu po čase zovšednieť. Je to veľké pokušenie a výzva pre praktizujúcich veriacich, aby neupadli do návyku a rutinu pri prijímaní sviatostí. Tak sa totiž stávajú niečím všedným, málo účinným v našom duchovnom živote.
Sviatosti spásy (KKC 1127 - 1129)
1127 Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú. Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus: on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna, ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého. Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.
1128 To je zmysel tvrdenia Cirkvi: sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.
1129 Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“ je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.
Henri de Lubac, Meditácie o Cirkvi
Cirkev je tajomstvom, to znamená, že aj sviatosťou. Je súhrnným miestom všetkých sviatostí, veľkou sviatosťou, ktorá zahrňuje a oživuje všetky ďalšie sviatosti. Na tejto zemi je sviatosťou Ježiša Krista, rovnako ako je Ježiš Kristus pre nás vo svojom človečenstve sviatosťou Boha. Každá sviatostná skutočnosť, vnímateľný zväzok dvoch svetov, má dvojaký charakter. Na jednej strane je znamením inej skutočnosti, preto je nevyhnutné ním prejsť, prekročiť ho: nielen z časti, ale úplne. U znamenia sa ale nezastavíme. Samo osebe totiž nemá hodnotu. Znamenie je podľa definície niečím úplne priehľadným: ustupuje do pozadia pred tým, na čo ukazuje. Tak isto slovo neznamená nič bez myšlienky, ku ktorej smeruje. Znamenie má sprostredkujúcu úlohu, vytvára jednotu. Na druhej strane sviatostné znamenie nikdy nemožno odmietnuť ako niečo, čo prestalo byť užitočné. Nikdy neprestaneme prechádzať oným priehľadným prostredím, ktorým musíme prejsť vždy a úplne. Na to, čo sviatosť znamená, dosiahneme vždy len prostredníctvom znamenia. Znamenie nemôže byť nikdy prekonané alebo opomenuté.
Prvá a najpotrebnejšia(o sviatosti krstu)
Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Ako každá iná sviatosť je predmetom kresťanskej viery. Nicejsko-carihradské vyznanie viery obsahuje článok: vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.
Predobrazený v Starom zákone
Krst je ustanovený Ježišom Kristom. Avšak už v Starom zákone sa krst nachádza prorokovaný a pripravovaný. Nachádzame v ňom množstvo predobrazov sviatosti krstu. Prvým z nich je hneď prvý verš Biblie: „... Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ (Gn 1,1) Je to predtucha prítomnosti Ducha Svätého v duši človeka po tom, ako ho zmáča voda krstu. Je to Duch Svätý, ktorý posväcuje krstnú vodu a dáva jej schopnosť posväcovať. V rozprávaní o potope sveta (Gn 6-9) možno vidieť predobraz duchovnej záchrany, ktorá sa uskutočňuje v pokrstených. Cirkev vždy videla v Noemovom korábe predobraz krstu, ktorý teraz zachraňuje kresťanov „nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.“ (1 Pt 3, 20-21) Vody potopy pochovali starý svet hriechu. Živý zostal len spravodlivý a bohabojný Noe s rodinou. Tak aj v krste zomiera v nás starý človek, ktorý bol zbavený Božieho priateľstva a bol zajatcom hriechu. Zároveň sa v nás rodí človek nový, Boží priateľ zbavený pút hriechu. Kňaz sa modlí počas veľkonočnej vigílie pri svätení krstnej vody: „Potopou sveta si vopred naznačil naše znovuzrodenie, keď v hlbinách jedného a toho istého živlu bol koniec nerestí a začiatok čností.“
Rovnako prechod Izraelitov cez Červené more (Ex 14,15-31) zvestuje oslobodenie, ktoré spôsobuje krst. Opäť zo spomínanej modlitby svätenia krstnej vody: „Abrahámovým potomkom si dal suchou nohou prejsť cez Červené more, aby ľud vyslobodený z faraónovho otroctva bol predobrazom pokrsteného ľudu.“ Obriezka bola pre židov telesným znakom príslušnosti k vyvolenému národu. Je tak predobrazom krstu, ktorý včleňuje do nového Božieho ľudu, teda do Cirkvi. Tým, že sa robila odstránením časti tela, predobrazovala aj odstránenie telesného človeka v krste. Apoštol Pavol interpretuje takto obriezku ako predobraz krstu: „V ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2, 11-12)
Bezprostredne pripravený Jánom Krstiteľom
Zjavenie tajomstva sviatosti krstu bolo Božou pedagogikou dobre pripravované. Vyvrcholením tejto prípravy bol Jánov krst. Pánov Predchodca, mal poslanie pripraviť srdcia na príchod Mesiáša. Jeho krst, i keď neodpúšťal hriechy, privádzal ľudí k pokániu a pripravoval na prijatie Spasiteľa. Samotný rituál ponárania vo vode Jordánu, nebol ničím novým. Spôsob rituálneho očisťovania umývaním poznali židia i pohania už predtým. Kumránska komunita používala rituálne kúpanie nielen kvôli spirituálnemu očisteniu, ale slúžil u nich aj ako rituál vstupu a začlenenia do komunity. Jánov krst bol však na rozdiel od iných známych očisťovaní neopakovateľný. Je to znak jedinečnosti a neopakovateľnosti Kristovho krstu ako aj jeho poslania. Druhá osobitosť jeho krstu bola v tom, že krstenci sa nekrstili sami, ale prijímali krst od Jána. Naznačovalo to skutočnosť, že krst a s ním spojená spása nie je v dosahu čisto ľudských síl jednotlivca, ale je darom. Darom od Boha prostredníctvom spoločenstva spásy, ktoré sa volá Cirkev. Sám Ježiš prijal krst od Jána, aby tak naznačil tieto skutočnosti.
Na druhej strane, i keď Jánov krst má božský pôvod, evanjeliá jasne dosvedčujú aj jeho odlišnosť a podradenosť vzhľadom na Kristov krst. Ján Krstiteľ si to sám uvedomoval a potvrdil: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Mt 3,11) V tomto úryvku sa jasne odlišujú účinky jedného a druhého. Prvý je krst pokánia, teda pohýna srdce k pokániu a k prijatiu Krista. Druhý je krstom, ktorý napĺňa a premieňa srdce človeka ohňom Ducha Svätého.
Ustanovený Kristom
Všetky sviatosti majú svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Kedy presne ustanovil krst? Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Najvyváženejšie nám v tejto veci hovorí Tomáš Akvinský: „Ustanovenie krstu bolo mnohoraké a progresívne. Čo do matérie (voda), bol krst ustanovený krstom Pána v Jordáne. Čo do formy (trojičná formula), misijným príkazom. Čo do účinnosti svojou smrťou na kríži, svojim zmŕtvychvstaním a vyliatím Ducha Svätého. Čo do nevyhnutnosti a účinkov v svojom rozhovore s Nikodémom, keď ho učil, že je treba sa znovu narodiť z vody a Ducha Svätého“. Ježiš Kristus pripravoval Cirkev a vstupný obrad do nej celým svojim životom. Zaviedol obrad symbolizujúci zrod nového človeka, očisteného od hriechov, uzmiereného s Bohom i s ľuďmi. Poslúžil si pritom všeobecne rozšíreným a v neskorom židovstve používaným symbolickým obradom umývania, ktorému sv. Ján Krstiteľ dodal aj kajúci ráz.
Nadprirodzene účinný
Rozmanité účinky krstu sú naznačené viditeľnými prvkami sviatostného obradu. Viditeľný znak krstu naznačuje neviditeľný dar milosti, ktorý prijímateľ dostáva. Ponorenie do vody pripomína symboliku smrti a očisťovania, znovuzrodenia a obnovy. Dva hlavné účinky krstu sú teda očistenie od hriechov a znovuzrodenie v Duchu Svätom.
Na krstenie sa používa voda. Voda má v našom živote jednoduchú ale výrečnú symboliku. Každému je blízke a zrozumiteľné, že je vynikajúcim symbolom očisty a života. Bez vody si absolútne nevieme predstaviť náš život. Bol by neúnosný, ba úplne nemožný. Podobne je to s vodou krstu v duchovnej oblasti. Bez milosti krstu si nevieme predstaviť náš duchovný život, ktorý by tak nemal základ a oporu.
Liatie vody, ktorá má tiecť, na hlavu krsteného má dvojaký význam: umývaním naznačiť očisťovanie duše a liatím vody naznačiť vliatie posväcujúcej milosti, nadprirodzených čností viery, nádeje a lásky, a samotného daru osoby Ducha Svätého do duše krsteného.
Pre hlbšie poznanie krstu je potrebné spomenúť aj nasledovný Pavlov text: „Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.“ (Rim 6,3-5) Nehovorí sa tu o našej telesnej smrti, ani o našom materiálnom pochovaní, ale o tom, že krstom sa človek včleňuje do Krista takým spôsobom, že sa jeho smrť a zmŕtvychvstanie stávajú vlastnými tomu, kto je pokrstený. V krste sa uskutočňuje tajomná, ale reálna, identifikácia kresťana s Kristom. Pánov život sa začína reprodukovať v živote kresťana. Účinok sviatosti je akoby zbožštenie našej ľudskej prirodzenosti. Dostávame totiž účasť na živote Krista, ktorý je Božím životom.
To, čo Ježiš Kristus vykonal počas svojho pozemského života účinkuje teraz v nás prostredníctvom krstu. Toto včlenenie do Krista sviatosťou krstu je však treba ďalej rozvíjať a zdokonaľovať. Život kresťana spočíva v postupnej a stále dokonalejšej identifikácii s Kristom. Toto je cesta kresťanskej dokonalosti, ktorá má svoj počiatok v krste. Toto prvotné pripodobnenie Kristovi je potom zdokonaľované ďalšími milosťami vyliatymi do duše a nakoniec sa stane identifikáciou, ktorá dosiahne svoje plné zavŕšenie až v nebeskej sláve.
Nevyhnutný ku spáse
Katolícka Cirkev verí, že krst je nevyhnutný ku spáse. Zdá sa to prehnané tvrdenie? Ešte aj dnes to platí? Na pozadí tohto tvrdenia je skutočnosť, že spása je možná len v Kristovi: „A v nikom inom (ako v Ježišovi Kristovi) niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Spása je možná iba v Kristovi, pretože bez neho niet milosti a je absurdné premýšľať o spáse a svätosti bez milosti. To, k čomu sme povolaní v Otcovom kráľovstve absolútne prevyšuje naše obmedzené možnosti. Kristovo sprostredkovanie medzi našou situáciou stvorení a nekonečnou láskou Božou je preto absolútne nevyhnutné.
Sv. Pavol to dopĺňa nasledovnými slovami: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“ (Rim 5,18). Odsúdenie bolo prenesené na všetkých. Východiskový bod je negatívny pre každého človeka. Ak sa nič iné neudeje, odsúdenie pokračuje svoj beh. Kristus nám ponúka spásu, dáva nám šancu. Je na človekovi, aby ju prijal, ale existuje aj smutná možnosť ju odmietnuť.
V evanjeliách sú tri dôležité texty potvrdzujúce to, čo Cirkev od začiatku jasne verila: že krst je nevyhnutný pre spásu ako prostriedok. Najdôležitejší z nich je v Jánovom evanjeliu: „Ježiš odpovedal: “Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5) Pred svojim odchodom z tohto sveta zmŕtvychvstalý povedal: “Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,15-16) a „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19)
Tridentský koncil o sviatosti krstu učí, že „kto hovorí, že krst je čosi fakultatívne, t. j. že nie je nevyhnutný na spásu, nech je exkomunikovaný.“ Učiteľský úrad Cirkvi neurobil nič iné, iba potvrdil jednohlasnú a dlhú tradíciu Cirkvi a jej misionárskej aktivity. Skrze túto aktivitu sa Cirkev snažila byť vždy poslušná Pánovmu príkazu a poskytnúť aj tým najvzdialenejším ľuďom krst na spásu. Často aj za tú najvyššiu cenu, za cenu krvi.
Môžeme sa teraz pýtať, či krst namiesto udelenia spásy, nie je potom vlastne jej neobmedzením, ak táto náuka vylučuje zo spásy všetkých, čo ho neprijmú. Boh nechcel krst preto, aby tí, čo ho neprijmú, neboli spasení. Úmysel Boží bol a je pozitívny. Boh nám sviatosťou krstu chcel dať istotu nášho začlenenia do Krista skrze jasný vonkajší znak. A aby to bolo veľmi jednoduché, bez veľkých ťažkostí a komplikácií, uľahčil veci ako sa najviac dalo: čo sa týka matérie sviatosti a aj jej vysluhovateľa.
Nesviatostné formy krstu
Večný osud ľudí, či už malých detí alebo tých, ktorí nikdy nespoznali pravú tvár Krista, lebo im nebolo hlásané evanjelium a zomreli bez krstu vodou, bolo vždy objektom úvah a hľadania. Vieme, že „Boh chce spasiť všetkých ľudí“ (1Tim 2,4), preto ak by mali byť spasení len tí, čo boli pokrstení vodou, zdá sa, že by to obmedzovalo Božiu moc. Cirkev vždy hľadala svetlo v tejto otázke. Boh vnútorne posväcuje človeka, pretože jeho moc nie je viazaná na viditeľné sviatosti. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami. Takže existujú aj iné formy krstu, odlišné od krstu vodou. Sú to krst krvi a krst túžby, ktoré spolu s krstom vody konvergujú do jediného kresťanského krstu.
Božie pôsobenie nie je obmedzené sviatosťami. Boh môže priťahovať srdcia neveriacich a pripútať ich k sebe. Avšak skutočný krst túžby privádza ku krstu vodou. To, že existuje krst túžby, nijako nezmenšuje nevyhnutnosť krstu vodou. V cirkevnej tradícii je vždy prítomné veľké úsilie krstiť ľudí, ale aj od prvých storočí rôzne tvrdenia o krste túžby. Krst túžby nie rovnako ako krst krvi sviatosťou, i keď je krstom. Pokiaľ žijeme tu na zemi, človeku nie je možné poznať, kto je spasený, kto je v situácii krstu túžby. Máme však isté poznanie toho, aké sú normálne cesty spásy ustanovené Bohom.
Krst - sviatostné puto medzi kresťanmi
Dnes existuje zhoda medzi kresťanmi rôznych vyznaní v tom, čo veríme o krste a ako ho vysluhujeme. Vcelku kresťania uznávajú sviatosnosť krstu, i keď sú niektoré odlišnosti pri jeho vysluhovaní. Ekumenický dialóg priniesol ovocie v tom, že sa postupne odstránili niektoré nezhody v náuke či vo vysluhovaní krstu. Dnes existujú v jednotlivých krajinách vzájomné dohody medzi cirkvami o uznávaní si sviatosti krstu. Takáto dohoda existuje aj medzi Rímskokatolíckou cirkvou na Slovensku a Evanjelickou cirkvou na Slovensku od roku 2001.
Sviatosť birmovania je objatím Ducha Svätého (o sviatosti birmovania)
Krst, Eucharistia – a sviatosť birmovania, ktorá sa tak trochu stráca medzi nimi. Prečo je vlastne ustanovená ako osobitná sviatosť, keď Duch Svätý pôsobí uŽ v krste? Čo nové prináša človeku v jeho duchovnom napredovaní? Sviatosť birmovania sa v očiach ľudí tak trochu odlišuje od iných sviatostí kresťanskej iniciácie. Predovšetkým preto, lebo sa na ňu neviaže toľko romantiky a radosti, ako na prvé sväté prijímanie, pri ktorom vidíme žiarivé oči osem- až desaťročných detí, slávnostne a celkom špeciálne oblečených, naj¬mä dievčat – princezien, ktoré oslavujú svoj veľký deň. Pri birmovaní je všetko akési všednejšie – a to tvrdíme, že šaty nerobia človeka.
Kedy nastal posun v poradí sviatostí
Sviatosť birmovania je však zvláštna v našej cirkevnej tradícii aj v tom, že zmenila svoje miesto. Keď vymenúvame názvy siedmich sviatostí v ich presnom poradí, tak hovoríme krst – birmovanie – Eucharistia, no keď tieto sviatosti prijímame, tak v časovom poradí krst – Eucharistia – birmovanie. Čo sa vlastne udia¬lo, že nastal tento posun? Na Tridentskom koncile v 16. storočí si Cirkev uvedomila potrebu katechizovať kresťanský ľud. Všetci boli pokrstení, ale ich život často nemal výrazný kresťanský charakter. Takto sa do celej Katolíckej cirkvi vniesla prax, že tri iniciačné sviatosti, ktoré dospelý človek stávajúci sa kresťanom prijíma spolu (krst – birmovanie – Eucharistia), sa oddelili. Oltárna sviatosť a sviatosť birmovania zostávali pred kresťanmi pokrstenými hneď po narodení ako méty, ktoré treba ešte dosiahnuť a na ktoré sa treba predovšetkým dôkladne pripraviť. Napríklad v 19. storočí sa na prijatie Eucharistie a sviatosti birmovania vyžadoval vek aspoň 15 rokov, čo v dnešných pomeroch môže zodpovedať 18-ročným ľuďom. Iba pápež Pius X. otvoril cestu k Eucharistii aj deťom, pričom vznikla detská katechéza a príprava na túto sviatosť.
Duch Svätý nemá podobu, ale je konkrétny
Áno, Duch preniká všetko, a predsa je potrebný aj niekto konkrétny a osobitný. Ak chceme porozumieť dôvodu existencie tejto osobitnej sviatosti, nezostáva nám iné, len vychádzať z toho, čo nám apoštoli zanechali, čo svätopisci v Písme napísali a čo Cirkev až podnes verne vysluhuje. Keď čítame Sväté písmo, často sa tam spomína dar Božieho Ducha. Evanjelisti hovoria, že na začiatku Ježišovho verejného účinkovania tento „Duch viditeľne Ježi¬ša naplnil“ pri Ježišovom krste v Jordáne. Evanjelium podľa Lukáša a podľa Jána nám hovoria veľa o tom, že „Ježiš prisľúbil tento dar Ducha tým, ktorí v neho uveria“ (porov. Lk 24, 49; Jn 7, 39; Jn 14, 16.26), že im zošle tento dar po svojom nanebovstúpení. Duch teda naplnil Cirkev na Turíce, ako o tom píše sv. Lukáš v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 2), a apoštoli potom dar Ducha nielen prijali, ale aj udeľovali, a to osobitne a nezávisle od krstu, ako o tom svedčia udalosti príchodu Petra a Jána do Samárie (porov. Sk 8, 14 – 16; Sk 19, 5 – 6).
Tajomný Boží Duch preniká všetko, nemá nijakej podoby, aj keď Sväté písmo používa rozličné obrazy na jeho vyjadrenie: holubicu, ohni¬vé jazyky, zemetrasenie. On je však vždy konkrétny, osobný, preto ho slávime a prijímame osobitne. Apoštoli to tak pochopili a tak aj konali. Preto to aj my dnes tak robíme v samostatnej sviatosti birmovania.
Prichádza aj tam, kde je už prítomný
V čom sa birmovanie odlišuje od krstu? Niekto by mohol namietať: Keď sme pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, ak skrze krst prebýva v nás Najsvätejšia Trojica, prečo je potrebné ešte osobitne prijímať Dar Ducha v birmovaní? Na túto námietku by sme mohli odpovedať otázkou: Ako je možné, že Ježiš, ktorý je Boží Syn, druhá božská osoba, je naplnený Duchom Svätým? Odpoveď nachádzame v tom, že Duch Svätý je osoba, ktorá, povedané obrazne, nás môže viac ráz objať, môže vždy znovu a znovu prísť. Môže sa nanovo prejaviť, priniesť nejaký nový dar. Preto „on prichádza i tam“, kde „už je tajomne prítomný“. A ak už prebýva v duši pokrsteného kresťana, tak môže a chce prísť opäť a znova. Sväté písmo zachytáva viaceré jeho príchody. Ten prvý a základný sa udeje vo večeradle (porov. Sk 2), ale aj ďalší, keď Duch prichádza a napĺňa Cirkev, ktorá zotrváva na modlitbách (porov. Lk 4, 31).
Duch Svätý sa nás chce zmocniť
Keď ľudia počujú o tom, ako účinkuje Božia sila, veľmi radi by sa jej zmocnili vo svoj prospech. V Skutkoch apoštolov (Sk 19, 13 – 16) sv. Lukáš v takmer grotesknej podobe rozpráva o tom, ako dopadnú tí, ktorí by chceli používať Božiu silu a Božie slová bez viery. Nielenže nikoho nevyliečia a neoslobodia, ale sami zostanú zranení zlým duchom. Duch Svätý je sila, ktorej sa nemáme zmocniť, ale ktorá sa má zmocniť nás. On všetko riadi a všetko nasmerováva k poznaniu a osláveniu Ježiša, k budovaniu jeho tajomného tela, ktorým je Cirkev, tu na zemi. Duch osvecuje, pobáda, rozdáva dary tak, aby v Cirkvi nič nechýbalo. Aby sme spoločne mali všetko. Svätý Pavol to vyjadruje veľ¬mi jasne: Dary sú rozličné, ale Duch je ten istý.
Posilňuje, dopĺňa, obdarúva
V živote kresťana existuje teda osobitný, jedinečný dar, ktorým nám nástupca apoštolov, biskup, udeľuje dar Ducha. Nie preto, že by už predtým Duch nebol v nás, a ani nie preto, že by už potom nikdy nemohol znovu prísť. Ide o moment, keď si máme osobnejšie uvedomiť, cez koho tento Duch prichádza a predovšetkým, že si želá prísť osobitne, konkrétne a viditeľne vo forme svia¬tosti. Vo sviatosti birmovania nás špeciálne objíma tajomná božská osoba, ktorú my na kresťanskom Západe tak málo poznáme, vnímame a málo s ňou spolupracujeme. Sila Ducha nie je lacné riešenie pre našu nečinnosť a lenivosť, ale je účinnou silou pre všetkých, ktorí chcú byť verní Ježišovi. Dopĺňa všetko, čo sme o ňom počuli, čo nám o ňom povedali, upevňuje nám dar viery a predkladá Ježišov obraz v jeho pravej podobe. Sám Ježiš v evanjeliu hovorí, že bude zároveň sprevádzať kresťanov pri rôznych prenasledovaniach, a od sv. Pavla takisto vieme, že nás obdaruje hojnosťou svojich darov – láskou, radosťou, pokojom (porov. Gal 5, 22). Duch Svätý nás tiež ubezpečuje, že Boh je náš Otec (porov. Gal 4, 6). Len v plnosti darov Ducha je človek definitívne Božím, iba Duch nám dáva spoznať Ježiša ako nášho Spasiteľa.
Pavol Grach
Eucharistia – výhra, ktorú si nemožno nechať ujsť
Sviatosťou Eucharistie sa završuje uvádzanie do kresťanského Života. Tí, čo boli krstom povýšení do hodnosti kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, získavajú Eucharistii spolu s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete. Eucharistia je prameň a vrchol osobnéhokresťanského života, ako aj života spoločenstva Cirkvi. Všetky ostatné sviatosti či všetky cirkevné služby a apoštolské úlohy sa viažu na Eucharistiu a sú jej podriadené. Svätá Eucharistia obsahuje totiž celý duchovný poklad Cirkvi, teda samého Krista, nášho veľkonočného Baránka. Slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou a zúčastňujeme sa na nebeskom živote, kde Boh bude všetko vo všetkých. Eucharistia je teda súhrnom a vrcholom našej viery. Hovoríme, že svätá omša je nebo na zemi.
Rôzne mená z rôznych pohľadov
Bohatosť obsahu naznačuje aj veľká rozmanitosť termínov, ktorými kresťanská tradícia pomenovala túto sviatosť. Veriaci sú niekedy zneistení, lebo si neuvedomujú, že jednu a tú istú sviatosť označujeme viacerými názvami. Každé meno odráža určitý aspekt tejto sviatosti. Spomeňme aspoň tie najčastejšie používané. „Eucharistia“ je meno odvodené od slov, ktoré Pán Ježiš vyslovil pri Poslednej večeri, keď vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal slová premenenia. Konkrétne z gréckeho slova „vzdával vďaky“. Výraz Eucharistia by bolo treba doslovne preložiť ako vďakyvzdávanie. Pomenovanie „sväté prijímanie“ vyjadruje účinky tejto sviatosti v kresťanovi. Ide o preklad z latinského sancta communio, sväté spoločenstvo, spojenie, keďže v Eucharistii sa spájame so samotným Ježišom Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. „Najsvätejšia sviatosť“ sa volá preto, lebo je to sviatosť sviatostí, kráľovná medzi sviatosťami. „Oltárna sviatosť“ zase vyjadruje to, že eucharistické spôsoby sa uchovávajú vo svätostánku, ktorý sa stáva miestom prítomnosti Ježiša Krista a ktorý bol v minulosti na oltári, ale aj preto, lebo sa slávi a rodí na oltári. Dnes sú svätostánky väčšinou mimo hlavného oltára. „Najsvätejšia sviatosť Kristovho tela a krvi“ označuje, že sám Kristus prítomný na oltári pod spôsobmi chleba a vína sa premieňa na svoje najsvätejšie telo a krv. Názov „svätá obeta“ alebo „najsvätejšia obeta“ vyjadruje sprítomnenie jedinej obety Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi. „Svätá omša“, či len „omša“, vzniklo z liturgických slov na konci slávenia Eucharistie – o poslaní veriacich (lat. Ite missa est), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote. Z latinského missa potom vzniklo slovenské omša. Na kresťanskom Východe sa najčastejšie používa pomenovanie „svätá a božská liturgia“.
Eucharistia je dar, nie majetok
Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu v najposvätnejších chvíľach svojho pozemského života. Pripravoval sa na svoje úplné sebadarovanie pre záchranu duší a spásu ľudí. Chystal sa obetovať vlastný život, podstúpiť zradu, bolestné umučenie, smrť na kríži vo vedomí, že to je podľa Otcovej vôle jeho cesta k sláve zmŕtvychvstania a k jeho definitívnemu víťazstvu. Počas Poslednej večere toto svoje sebadarovanie už Ježiš uskutočnil sviatostne, keď ustanovil sviatosť, ktorá v sebe obsahuje celé tieto dejiny spásy akoby v skratke. Tento najvznešenejší dar, lebo Eucharistia je on sám, odovzdal apoštolom a prostredníctvom nich celému spoločenstvu Cirkvi. Jeho slová pri nanebovstúpení: A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta (Mt 28, 20) treba rozumieť v prvom rade ako jeho prítomnosť eucharistickú. Eucharistia je, ako to dosvedčujú cirkevní otcovia, akoby pokračovaním a predĺžením vtelenia. Veď prostredníctvom nej sa vtelené Slovo spája tým najintímnejším spôsobom s jednotlivými ľuďmi, aby z nich vytváralo tajomnú jednotu na spôsob svojho tela.
Každé slávenie svätej omše je teda tým najväčším darom pre Cirkev. Cirkev Eucharistiu neprestajne prijíma ako stále nový a nevyčerpateľný poklad, nesmierne bohatstvo milosti a požehnania. Nie sme vlastníkmi liturgie, sme iba jej správcami. Nemôžeme ľubovoľne deformovať liturgické slávenie ani s ním manipulovať, lebo nie je naším majetkom, je nám ustavične darované. A na dar človek nemá právo, môže ho len s vďakou prijať, prípadne odmietnuť. Táto možnosť je obsiahnutá v samotnej povahe daru. Teda pri každom slávení svätej omše nebo zostupuje na zem. Treba však povedať, že posvätné dianie pri liturgickom slávení môžeme vnímať aj inak. Ako zem vystupujúcu do neba. Pri posvätnej liturgii sa totiž zhromaždenie pridáva k zástupom, ktoré sa klaňajú Ježišovi Kristovi v nebi. Pozemská liturgia nám vlastne umožňuje účasť na nebeskej liturgii. Už tu na zemi prekračujeme priestor a čas a vstupujeme do nebeského diania. Krátko pred premenením liturgické zhromaždenie spieva hymnus Svätý, svätý, svätý, ktorým sa pridáva Cirkev na zemi k Cirkvi v nebi.
Eucharistické zázraky
Pán nám dáva aj zázraky, ktoré majú za cieľ v rozličných obdobiach oživiť, posilniť a zvrúcniť vieru a lásku k osobnej, pravej a skutočnej prítomnosti nášho Pána pod spôsobmi chleba a vína v Najsvätejšej sviatosti. Cirkevná história zaznamenáva viac ako stošesťdesiat uznaných eucharistických zázrakov. Spomeňme aspoň dva.
Na začiatku ôsmeho storočia istého baziliánskeho mnícha z Lanciana v Taliansku po prednesení slov premenenia počas svätej omše mučili pochybnosti. Svätá hostia sa pred jeho očami premenila na telo okrem jej stredu, v ktorom zostal sviatostný spôsob nedotknutý. Konsekrované víno sa zmenilo na jasnočervenú krv, ktorá vytvorila päť malých zrazenín. Táto zázračná hostia a krv sa zachovali do dnešného dňa. Pápeži potvrdili pravosť zázraku. V roku 1970 Svätá stolica poverila skupinu vedcov, aby urobili laboratórny rozbor. L’Osservatore Romano z 3. apríla 1971 podalo správu o výsledkoch, ktoré potvrdili, že uvedená krv je skutočnou krvou a mäso je tkanivom srdcového svalu. Toto tkanivo aj krv patria jednej a tej istej osobe. Tento zázrak trvá už 1 200 rokov. Pápež Lev X., Klement X. a Lev XIII. a iní potvrdili pravosť a úctu k eucharistickému zázraku v Lanciane.
Druhým zázrakom je udalosť mnícha Petra z Prahy. Bolo to v čase eucharistických kontroverzií 13. storočia. Rehoľný kňaz Peter v roku 1263 slúžil svätú omšu pri hlavnom oltári v Kostole sv. Kristíny v Bolsene. V opise udalosti sa uvádza, že ho napadli pochybnosti o pravde, čo sa týka Eucharistie. Keď predniesol nad hostiou slová premenenia a pozdvihoval ju, nekvasený chlieb sa premenil na mäso a začal hojne krvácať. Novina sa rýchlo dostala až k vtedajšiemu pápežovi Urbanovi IV., ktorý bol v tom čase v Orviete. Ten sa vydal do Bolseny. Na jeho žiadosť mu miestny biskup priniesol zázračnú hostiu. Pápež padol na kolená a klaňal sa eucharistickému Pánovi, ktorého krvácajúce eucharistické telo ležalo na korporáli. Korporál sa uchováva v orvietskej katedrále dodnes. Nasledujúci rok v auguste 1264 pápež ustanovil sviatok Kristovho tela a poveril sv. Tomáša Akvinského, aby napísal ofícium sviatku. Slávne hymny na Najsvätejšiu sviatosť O Salutaris hostia a Tantum ergo od sv. Tomáša sú práve z tohto obdobia.
Cirkev odobrila vierohodnosť týchto i mnohých iných eucharistických zázrakov. V posledných rokoch potvrdila podobné zázraky, napríklad krvácanie Eucharistie vo Venezuele. Ľudia reagujú na tieto skutočnosti rôzne: od nedôvery a nevery, cynizmu a ľahostajnosti cez mlčanie, údiv a úžas pred týmto tajomstvom až po vyznanie viery v Eucharistiu, v Katolícku cirkev, vo sviatosť kňazstva, obrátenie. Príliš často aj tí, ktorí veria v Eucharistiu, prežívajú jej slávenie a prijímanie príliš mechanicky. Kristus chce prostredníctvom svätého prijímania byť v nás a chce, aby sme my boli v ňom, ako on je v Otcovi a Otec v ňom. Keby veriaci na čele s kňazmi, ktorí slávia denne svätú omšu a prijímajú eucharistického Krista, naozaj verili a snažili sa zakúsiť túto prítomnosť celým svojím srdcom a prežívali by túto úchvatnú božskú skutočnosť, nespočetné duše by boli očistené a obrátené.
Ešte P. S.
Slávny taliansky spisovateľ Alessandro Manzoni denne chodieval na svätú omšu. Keď bol starší, dostal silnú astmu. Bola práve nedeľa a veľmi zlé počasie. Manželka ho prehovorila, aby nešiel do chrámu na svätú omšu, aby sa jeho zdravotný stav nezhoršil. Napokon bol však celý deň nepokojný. Čosi mu chýbalo. Keď ho popoludní navštívil priateľ, zbadal jeho nespokojnosť a spýtal sa na príčinu. On mu všetko vyrozprával a povedal, že ho veľmi mrzí, že nebol na svätej omši. Priateľ ho začal upokojovať, vraj to bol oprávnený dôvod, lebo jeho zdravie je skutočne chatrné. Vtedy mu Manzoni povedal: „Predstav si, že lós, ktorý som zakúpil, by vyhral milión lír. Dnes by bol posledný deň, keď sa dá nahlásiť výhra, a musím to urobiť osobne. Do piatej hodiny sa to musí nahlásiť, ináč výhra prepadne. No počasie by bolo zlé a môj zdravotný stav vážny. Mám nechať prepadnúť výhru? Nebola by to škoda? Moja žena a ty by ste ma nahovárali, aby som nešiel? Zaiste by ste mi povedali: Len sa dobre obleč, zober si dáždnik, lebo to by bola veľká škoda nechať prepadnúť toľké peniaze.“ Priateľ prikývol hlavou. A spisovateľ pokračoval: „Vidíš, milión lír je veľká škoda. Každá svätá omša má nekonečnú hodnotu, a tej nie je škoda?“
Pomyslime si, čo svätá omša znamená a čo spôsobuje sväté prijímanie. Účinkom tejto sviatosti nastáva v duši toho, kto ju hodne prijíma, zjednotenie človeka s Kristom. A všetky účinky, ktoré má telesný pokrm a nápoj na telesný život – jeho udržiavanie, vzrast, obnovovanie a potešenie –, spôsobuje táto sviatosť v duchovnom živote.
Peter Mášik