Fara Lúky

Sv. Ján Krstiteľ bol Pánov predchodca. Pripravoval izraelský národ na príchod stáročia očakávaného Mesiáša. Ján bol aj veľkým kazateľom. Jeho kázne mali aj silný morálny podtón. Vyzýval na obrátenie a pokánie. Samotnému kráľovi sa nebál vyčítať cudzoložný vzťah s manželkou svojho brata. Čo by nám dnes Ján povedal, Ako mi nám kázal? Čo by podčiarkoval? Myslím si predovšetkým ľuďom dnešnej doby hriechy, ktoré ozaj volajú do neba, hriechy proti počatému a ešte nenarodenému životu. Človek je ľudskou osobou od počatia, nie od narodenia. Dnešné Božie slovo nám jasne pripomína. Boh na proroka myslel, tak ako nakoniec na nás všetkých, od počatia, od lona matky. Aj Ján zajasal radosťou v lone svojej matky Alžbety pri návšteve Panny Márie a Ježiša, ktorý tiež bol ešte v lone matky. Slová sa hovoria, príklady priťahujú.

Minulú sobotu, 16.júna 2012, sa v Ríme, vo farnosti sv. Františky rímskej, uskutočnil pohreb mladej ženy, ktorá sa volala Chiara Corbella. Zúčastnilo sa ho viac ako tisíc ľudí, ktorí aplaudovali keď rakvu vniesli do kostola a i keď ju vynášali. Kto bola táto mladá, pekná, vždy usmiata žena? Jej príbeh je silný a nevšedný. Zomrela v stredu 13. júna, pretože odložila terapiu, ktorá by jej možno mohla zachrániť život preto, aby mohla donosiť svoje dieťa, syna Františka, ktorý sa narodil minulý rok 30. mája 2011,  ako pekné a zdravé dieťa. Dieťa, po ktorom tak veľmi túžili spolu so svojim manželom Enricom.

Avšak toto jej tehotenstvo nebolo prvé. Chiara si už predtým prešla ťažké chvíle. Bola totiž už predtým dvakrát tehotná, ale prvé dve tehotenstvá skončili smrťou detí 30minút po pôrode. Obom zistili už od prvých vyšetrení  vážne vývojové vady. Prvé bolo dievčatko, dali mu meno Mária, druhému chlapčekovi, meno Dávid. Keď Chiare lekári ponúkali potrat vyjadrila sa nasledovne: „Bola to moja dcéra. Nemohla som jednoducho ísť proti nej. Cítila som jednoducho, že ju chcem podporiť ako budem môcť a že sa nechcem nadradiť svoj život nad jej.“ Spolu s manželom prežívali napriek všetkému krásne chvíle, keď videli svoje deti žiť aspoň pol hodinu, počas ktorej boli obe pokrstené a s láskou a nehou pestované. Vždy keď si na ne spomenuli, cítili šťastie, že ich mohli mať a vidieť. „Ak by som išla na potrat, určite by som sa snažila na tieto chvíle za každú cenu zabudnúť. Takto na tieto chvíle pôrodu a kratučkého života často spomínam a sa k nim vraciam.“

Utrpenie, traumy, určite aj pocity sklamania a opustenosti ... ale Chiara a Enrico sa nikdy neuzatvorili do svojej bolesti, a neprestali túžiť po dieťati. A tak prišlo aj tretie tehotenstvo. Čakali chlapca, dali mu meno František (Francesco) a  všetky výsledky boli teraz pozitívne.  Malo sa narodiť zdravé chlapča. Avšak tento krát sa v piatom mesiaci  tehotenstva objavili zdravotné problémy, ktoré mala Chiara. Lekári vyriekli po vyšetreniach tvrdý ortieľ: karcinóm na jazyku. Odvtedy to bol tvrdý boj. Chiara a jej manžel nestratili vieru, s dôverou sa obrátili k Bohu, a rozhodli sa povedať „áno“ životu. Chiara chránila svoje dieťa Františka bez toho, aby nad tým musela uvažovať dva krát. I keď veľmi riskovala, odložila terapiu až na čas po pôrode, aby mohla donosiť zdravé dieťa. Až po pôrode sa táto mladá žena podrobila chirurgickému zásahu a následným cyklom chemoterapie a rádioterapie.

František sa teda narodil krásny a zdravý 30. mája 2011. Jeho matka ho však prežila iba o niečo viac ako rok. Svoj boj s drakom, ako podľa Apokalypsy nazvala  nádor, s ktorým bojovala, prehrala. Chiara však prehrala pozemský boj, ale získala večný život, a svojím postojom v chorobe dala všetkým skutočný príklad hrdinstva a svätosti.

Dva týždne pred smrťou napísala svojmu synovi list k jeho prvým narodeninám. Okrem iného v ňom stojí: „Je krásne mať príklady života ktoré ti pripomínajú, že je možné dosiahnuť maximum šťastia už tu na zemi s Bohom ako sprievodcom. Vieme, že si špeciálny a že máš zvláštne poslanie. Pán ťa chcel e On ti aj ukáže cestu, po ktorej máš kráčať, ak mu otvoríš srdce. Dôveruj mu, oplatí sa to. Mama Chiara.“

Keď sa stretli s pápežom Benediktom XVI. povedala pre pápežom svojmu manželovi toto: „Teraz, keď idem tam, postarám sa o Máriu a Dávida; ty, ktorý zostávaš, staraj sa dobre o Františka.“ Príbeh Chiary, Enrica a ich detí nás žijúcich v tejto dobe a oslobodzuje od mnohých náboženských predstáv, ktoré si živíme v sebe. Ako napríklad: kto je blízko Bohu, žije v zdraví; kto seje dobro, zožne ovocie, po ktorom túži; ... Obaja sa spoznali v Medjugorí. Chiara mala 24 rokov, keď sa zobrali spolu s Enrikom 21. septembra 2008 v Assisi.  Okrem iného ich spájala aj modlitba ruženca a úcta k sv. Františkovi. Ruženec, ktorý milovala a modlievala sa ho tak rada spolu s manželom, nebol modlitbou niekoho, kto všetko vie a chápe, ale kto sa vo všetkom zveruje a dôveruje.

Jej príklad: darovala život, nie slovami, ale činom, rozhodnutím, skutočnosťou. Všetci, ktorí dnes dávajú život, myslia na to, že je treba sa ozaj obetovať pre druhého? Pre vlastné dieťa, pre manželského partnera, pre úprimnosť a poctivosť vlastných citov?

Na pohrebe Chiara nechcela prijať kvety od ľudí. Práve naopak, všetkým účastníkom pohrebu darovala malý kvietok v kochlíku. Prečo? Aby všetkým pripomenula, že všetko je dar, ktorý treba chrániť, a že nič nám skutočne nepatrí. Tak to vnímal ako prvý jej manžel. Aj jeho postoj po smrti milovanej manželky bol povzbudzujúci. Sám hral a spieval v chóre na pohrebnej sv. omši, aj piesne, ktoré počas ich spoločného života skomponoval, okrem iného aj pieseň na ich svadobnú sv. omšu. Mal dosť síl,  vnútornej vyrovnanosti uprostred emócií, dojatia, aj spievať. Keď 4. apríla lekári definitívne potvrdili, že Chiara je v terminálnom štádiu choroby, a priatelia mu hovorili, že za chvíľu už Chiaru neuvidí, odpovedal: „Prečo by som mal byť smutný. Moja žena ide k Niekomu, kto ju miluje viac a lepšie ako ja!“

V tomto období, po 4. apríli sa rozhodli spolu s mnohými priateľmi absolvovať ešte raz púť do Medjugorja. Aj keď to Chiaru stálo veľmi veľa úsilia, putovali tam preto, aby si prosili od Boha silu žiť sväto skúšku, uprostred ktorej sa nachádzali. Nevrátili sa s prázdnymi rukami.

„Dnešné predpoludnie prežívame to, čo prežil stotník pred dvetisíc rokmi, keď videl zomierať Ježiša na kríži a povedal: Toto bol naozaj Boží Syn! Chiarina smrť bola naplnením modlitby. Chiara prosila Pána po tom, ako sa ukázalo, že už niet pre ňu lekárskej pomoci, o zázrak. Ale nie o zázračné uzdravenie, ale o pokoj a silu na prežívanie chvíľ utrpenia a bolesti, pre seba, ale aj pre osoby jej blízke.“, povedal v kázni na pohrebe františkánsky brat Vito, ktorý oboch manželov duchovne doprevádzal. „A my sme videli zomierať ženu nielen pokojnú a vyrovnanú, ale dokonca šťastnú.“ Chiara bola žena, ktorá žila stravujúc svoj život z lásky pre iných, až k vyznaniu, ktoré povedala manželovi: „Ktohovie, v hĺbke možno ani nechcem vyzdravieť. Jeden šťastný manžel a pokojné dieťa bez mamy sú väčším svedectvom ako jedna žena, ktorá sa uzdravila z choroby. Svedectvo, ktoré by mohlo zachrániť veľa ľudí.“

K tejto silnej viere Chiara prišla krok za krokom. Inšpirovaná františkánmi, aj ona sa učila umeniu možných malých krokov. My nemôžeme premeniť vodu na víno, ale to čo urobiť môžeme je naplniť nádoby vodou. Chiara v toto verila, a toto je pomáhalo žiť dobrý život a preto mala aj dobrú smrť, krok za krokom. Nech nám jej príklad pomôže milovať život, od počatia a chrániť ho. Nech nám pomáha pomáhať aj iným v krízových situáciách, keď sa rozhoduje o živote a smrti počatých detí. Amen.