Fara Lúky

Milí priatelia, bratia a sestry!

Slávime dnes sviatok jedného z kolégia Dvanástich, sv. Jakuba. Brat sv. apoštola Jána, syn Zebedeja a Salome, patril do trojky Pánom privilegovaných apoštolov: Peter, Ján a Jakub. Vybraný Ježišom boli iba oni sami účastní na niektorých dôležitých udalostiach jeho života: vzkriesenie Jairovej dcéry, uzdravenia Petrovej svokry, Premenenia na hore Tábor, či zblízka bolestnej agónie v Getsemanskej záhrade. Ježiš ich spolu s bratom Jánom volal Boanerges, synovia hromu, podľa ich ostrej a rozhodnej povahy. (porov. Lk 9,51-52: Pane chceš, aby ich zachvátil oheň z neba?) Úryvok evanjelia, ktorý sme si vypočuli dnes ich zasa stavia do pozície karieristov a ctižiadostivých mužov. Vzhľadom na reakciu ostatných spolubratov z kolégia Dvanástich, nemožno skonštatovať, že by ostatní boli nejako skromnejší či čnostnejší. Po Pánovom Nanebovstúpení sa apoštoli rozišli do všetkých strán sveta, aby evanjelizovali podľa jeho príkazu všetky národy sveta.

Ako rozprávajú Skutky apoštolov (Sk 12,2), zomrel podľa tradície ako prvý mučeníckou smrťou v Jeruzaleme, keď ho dal stať Herodes Agrippa. Bolo to v roku 42. Ale čo robil Jakub medzi rokom 30, keď pravdepodobne bola Pánova veľká noc a jeho Zmŕtvychvstanie e Nanebovstúpenie a rokom 42, kedy ako to dosvedčuje Písmo, bol umučený v Jeruzaleme?

Tradícia jeho kroky smeruje do Španielska, v ktorého dnešné územie bolo vtedy 3 Rímskymi provinciami. Tam sa jeho evanjelizácia a kázanie stretávalo s veľkými ťažkosťami a nezáujmom. Po mnohých námahách mal iba 8 učeníkov. Podľa pradávnej tradície, 2. januára 40 ich zvolal  a pripravovali sa prečkať chladnú zimnú noc pri rieke Iber. Odtiaľ názov Iberský polostrov. Jakub plný horkosti a bez útechy sa chystal týmto svojim učeníkom, ktorých jediných získal pre vieru v Krista, oznámiť, že sa chce vrátiť do Palestíny. Vtom sa nečakane z ničoho nič začala rozjasňovať zimná obloha. Množstvo anjelov prinášalo na stĺpe Pannu Máriu, ktorá bola ešte vtedy živá. Žila v Efeze s Jakubovým bratom Jánom. Anjeli v blízkosti Jakuba a ôsmych učeníkov usadili stĺp a Panna Mária vraj povedala: „Tu je, Synu môj, miesto určené na to, aby som tu bola uctievaná. Tu musí byť vďaka tebe postavený chrám k mojej cti. Postaraj sa o tento stĺp, na ktorom stojím, lebo ten ti poslal nesený anjelmi môj Syn a tvoj Majster z neba. Tento stĺp tu bude stáť až do konca sveta e nikdy sa nestane, že by v tomto meste nikto neuctieval meno Ježiša Krista, môjho Syna“.

Podľa tradície tu Jakub skutočne postavil kaplnku okolo stĺpu širokú 8 a dlhú 16 krokov. Dodnes má v Zaragaze, kde sa týči k nebu nádherný chrám zasvätený  našej Pannej zo Stĺpu, ako ju volajú Španieli - Nuestra seňora de Pilar,  Svätá Kaplnka v interiéri chrámu má dodnes presne tieto rozmery. Je patrónkou nielen Španielska, ale celého Hispánskeho sveta. Tak ako je to vlastné iba im, nedajú na ňu dopustiť. Môžu byť aj antiklerikáli, či agnostici, ale minimálne ako národný a kultúrny fenomén to berú všetci. Podobne to platí napríklad v Mexiku o Guadalupskej Panne Márii.  

Potom sa skutočne Jakub vrátil do Palestíny, kde ako som povedal, zomrel mučeníckou smrťou v Jeruzaleme. Vrátil sa do Španielska už iba prostredníctvom svojho mŕtveho tela, ktoré je uložené v Compostelle, severozápade pri Atlantickom oceáne. Santiago de Compostella, od stredoveku cieľ veľkých pútí, dlho najväčšie pútnické miesto v Európe. Takže Jakub mal podľa tradíciu tajomnú návštevu, príchod Božej Matky, kráľovnej apoštolov, nie jej zjavenie. Tá ho svojim príchodom posilnilo a povzbudila, aby dokončil svoju evanjelizačnú prácu a misiu napriek veľkým ťažkostiam a prekážkam.

Panna Mária túto svoju misiu, ako naša nebeská matka vykonáva doteraz, v každom národe a v každom ľude. Osobitne aj v našom národe. Práve v čase hlbokých kríz, útlaku, vonkajšieho ohrozenia sa v srdci nášho ľudu láska k 7PM zakorenila. Vždy ju ľudia vyhľadávali viac v čase kríz. Aj v tej dnešnej ju chceme častejšie a vrúcnejšie prosiť, aby nám pomáhala a viedla nás ako už toľko krát v dejinách nášho národa. Situácia ekonomickej a hospodárskej krízy sa neprekoná iba materiálnymi, politickými a ekonomickými prostriedkami. To je stále pokušenie človeka. Vystačí si sám. Ale už veľa krát v dejinách ľudstvo zakúsilo, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“. Či vyjadrené ešte jednoduchšie v našom okrídlenom prísloví: Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania. Jednoduché, ale kým na to naši predkovia prišli, overili si to doslova stáročnými skúsenosťami. A práve preto navrhované opatrenie zrušiť sviatok 7PM ako deň pracovného pokoja, bude ozaj príspevkom na prekonanie krízy? Som si istý že nie.

Je ním od roku 1993, odkedy máme svoju štátnosť. Pre veriacich je to  akési zadosťučinenie po rokoch prenasledovania a útlaku. Tak trošku akési ocenenie, zadosťučinenie zo strany politickej moci, gesto zo strany štátnej moci, ktorá predtým 40 rokov tvrdo verejné prejavy viery potláčala. Avšak veriaci chodili do Šaštína (tak ako aj napr. do Levoče) i za útlaku, chodili keď nebol dňom pracovného pokoja, chodia teraz, a dúfam chodiť budú i v budúcnosti bez ohľadu na túto okolnosť.

Samozrejme, že skutočnosť, že sviatok 7BPM je voľný deň umocňuje jeho prežitie, dáva príležitosť viacerým sa zúčastniť na jeho slávení po chrámoch celého Slovenska, formuje národné povedomie. V ostatných rokoch sme si ako samostatný štát budovali svoje štátne symboly, hľadali hodnoty, na ktorých stojíme. Tieto by mali byť štátom podporované. Medzi takéto hodnoty nezmazateľne patrí úcta k 7PM, ktorú si uctievame ako hlavnú Patrónku Slovenska a Slovákov. Myslím si, že by nebolo dobre, keby tieto hodnoty záviseli od ekonomickej situácie, či orientácie vlády. Mali by to byť hodnoty, o ktorých sa nerokuje.

Obraz 7PM (Piety) – obraz súcitu s bolesťou, s utrpením, s krízou. Obraz, ktorý už sám o sebe prináša útechu a upokojenie tomu, kto naň pozerá s trochou citu a ľudskosti. ...

V tomto roku uplynie 250 rokov od slávnostnej posviacky baziliky Panny Márie Sedembolestnej v Šaštíne (12. augusta) a 15. augusta od prenesenie milostivej sochy 7PM z trojhrannej kaplnky do novému chrámu. Na tomto veľmi slávnostnom akte sa zúčastnila aj cisárovná Mária Terézia s manželom Františkom Lotrinským a sprievodom. Pápež Klement XIII. udelil vtedy plnomocné odpustky všetkým, čo počas ôsmych dní navštívili chrám. Do Šaštína prišlo viac ako sto procesií zo širokého okolia. Obradu predsedal  ostrihomský arcibiskup, zúčastnilo sa množstvo kňazov, rehoľníkov, desaťtisíce pútnikov. Procesia sa vydala od pôvodnej trojhrannej kaplnky do  vnútra baziliky, kde bola socha slávnostne vyzdvihnutá a umiestnená za slávnostného Te deum na miesto, kde sa nachádza dodnes. Ubehlo už 250 rokov, odznelo tu už množstvo liturgických spevov, nábožné vzdychy sŕdc pútnikov nemožno zrátať. Odkedy má Sedembolestná svoj krásny chrám, začali k nej putovať viacerí pútnici, náboženský život aj vďaka tomu prekvital. Sedembolestná Matka sa v novopostavenom chráme stávala našim predkom ešte bližšou.

Bližšou sa stala určite aj prostredníctvom faktu, že jej sviatok bol „ocenený“ aj štátnou mocou samostatného Slovenska ako deň pracovného pokoja. Tento rok, keď slávime 250 rokov od týchto významných udalostí, ktoré si pripomenieme v Šaštíne 11. a 12. augusta, prichádza tento návrh, ktorý sa javí ako krok späť.Srdečne vás pozývam na slávenie tohto výročia do Šaštína 11. a 12. augusta.