Fara Lúky

Dnes máme nedeľu Dobrého Pastiera, ktorá sa nazýva aj nedeľou duchovných povolaní. Aj keď viem, že hovorenie o duchovných povolaniach nie je pre niekoho príjemné z rôznych dôvodov, dnes treba hovoriť o duchovnom a osobitne o kňazskom povolaní. Napriek tomu, že v súčasnosti máme veľa útokov na kňazov, bez nich sa nezaobídeme. V médiách sa skoro výlučne hovorí negatívne o kňazoch. Napríklad hovorí sa o tom, ako sme my kňazi platení z peňazí daňových poplatníkov a pritom sme obyčajnými darmožráčmi, robí sa posmech z Cirkvi a z jej práce, pričom sa vytvára dojem, že je to dnes niečo zbytočné, prežité a nepotrebné. Nechýba irónia ani na niektoré komponenty nášho životného štýlu, ako je napríklad celibát. V súčasnosti sa jednostranne medializujú takz. sexuálne škandály katolíckych kňazov, pričom sa mocne vytvára dojem v jednoduchších povahách, že toto je silný problém výlučne Cirkvi, a je to toľko kňazov pedofilov, že pomaly v mnohých nevdojak vzniká dojem: kňaz = pedofil. Ja viem, že stačí trochu byť nad vecou a premýšľať, ale keď stále viac ľudí nie je nad vecou, a myslieť bolí. Ale vďaka Bohu, napriek tomuto všetkému veriacich ľudí neubúda.

P. Benedikt Groeschel, hovorí, že po tom všetkom, cez čo americká Cirkev prešla, keď on cestuje - a cestuje vo svojom rehoľnom habite - zakusuje od mnohých náhodných spolucestujúcich zaujímavé prejavy lásky a empatie. Dávajú mu najavo svoje cítenie s Cirkvou , ktoré vyplýva z presvedčenia, ako neférovo sa médiá postavili voči Cirkvi. Aj iné inštitúcie, či Cirkvi zakusujú škandály, no z nikým sa tak nezachádzalo, ako s Katolíckou Cirkvou.

Hovorím to preto, lebo sme svedkami paradoxov: ľudia útočia na duchovno a na ich nositeľov – kňazov, no v tom istom čase po ňom túžia. No keď na základe tejto túžby k duchovnu prídu, často sú podvedení. Lebo naporúdzi nemajú nikoho solídneho, kto by im poslúžil, ale akýchsi falošných prorokov.

Sv. Ján Vianney sa raz vyjadril: „Zoberte ľuďom kňaza a budú sa klaňať zvieratám." Tento výrok si treba preložiť do svojej vlastnej reči: ak sa človek neposväcuje a duchovne neformuje, stáva sa stále viac živočíšnym. A na dielo posväcovania a duchovného rastu treba ľudí, ktorí majú Kristovu autoritu a sú tu na to, aby ľuďom asistovali v ich hľadaní, aby sa nenechali zviesť kdekomu a kdečomu, pretože duchovno potlačiť nemožno.

Kde ale vziať tých, ktorí by sa oddali tejto službe? Vidíme, že počet povolaní klesá, aj keď je pravdou, že v poslednom desaťročí aspoň v západných krajinách, sa semináre začínajú zapĺňať zasa nanovo. No je to nárast dosť nepatrný. Kde sú príčiny? Uviedol by som niekoľko:

1. Rodina. Nedostatok detí....
2. Veľkodušnosť. Je veľa tých, ktorí pozerajú na všetko cez výhody: zárobok, zisk, odmena. Dať zadarmo, a dať pri tom veľkodušne, dnes neletí. Vidíme to konečne na všetkých rovinách nášho života. Napríklad aj v našej farnosti badáme dosť často, ako veľa je tých, ktorí berú a ako málo tých, ktorí zadarmo, veľkodušne aj dávajú...
3. Kríza záväzku. Tá sa prejavuje vo všetkých formách života: nielen v rehoľnom, alebo kňazskom stave, ale aj napríklad v manželstve.
4. Strach. Toto je pre niektorých dôvod, prečo odmietnu myšlienku povolania: strach, že nebudem vedieť vystupovať, strach, či to budem vedieť, strach, či budem schopný znášať frustrácie a neúspechy... Strach sa rieši odovzdanosťou do Božej vôle...

Svedectvo môjho kňazského povolania

Každý veriaci človek vie, že slová Písma „ od večnosti som si ťa zamiloval “ nás uisťujú, že nie sme Bohom zabudnuté deti, ale Bohom plánované, chcené a milované. A okrem lásky ku nám, Boh má aj svoj plán, svoju vôľu, Božiu vôľu s každým. Aj so mnou. Som kňazom, a preto pevne verím, ba som o tom presvedčený, že Boh ma povolal ku kňazskému životu, ku kňazskej službe v Cirkvi. Nebola to moja vôľa, ale Jeho.

Od detstva som vyrastal v úprimne veriacej a praktizujúcej rodine. Vo farnosti som mal možnosť spoznať viacero kňazov, z ktorých mi všetci boli dobrým vzorom. A i keď mi občas počas strednej školy preblesla myšlienka na kňazstvo, bola to pre mňa len neurčitá a nejasná predstava. Boli osemdesiate roky, vládla totalita, možno aj preto som sa rozhodol po gymnáziu študovať na elektrotechnickej fakulte stavbu počítačov. Počas pravých rokov štúdia som už vôbec nemyslel na niečo iné, štúdium ma zaujalo, i dievčatá. Prišiel november ´89 a následné postupné zmeny. Pricestoval aj pápež Ján Pavol II., a dodnes mám v pamäti nezabudnuteľné zážitky na svätú omšu na vajnorskom letisku, na nedeľu Božieho milosrdenstva, 22. apríla 1990. Bol som vtedy tretiak, zaľúbený, stále hľadajúci a otvorený. Boh ma už vtedy začal pripravovať na prijatie jeho vôle, ale ja som si skladal mozaiku len postupne. V roku 1990 som prečítal množstvo kníh, hádam všetky, ktoré začali vychádzať v katolíckych vydavateľstvách. Ešte ich nebolo tak veľa. Doslova som hltal stránky svedectiev o prežívaní viery počas 40 rokov totality. Oslovilo ma svedectvo kardinála Korca spísané v knihách Od Barbarskej noci . Práve sme si pripomenuli 60 rokov od spustenia týchto udalostí. Neskôr som začal čítať všetky Korcove knihy, ktoré vychádzali vo vydavateľstve Lúč. Pamätám si na nadšenie a zápal, ktorý som cítil počas čítania knihy K manželstvu a rodine . Myslel som, že to je Božia vôľa pre mňa. O niekoľko týždňov neskôr som si v predajni Lúč na Kapitulskej ulici kúpil knihu s fialovou obálkou a titulom Kristov kňaz . Bolo to v jeden večer októbra, keď som bol zahĺbený do čítanie tejto knihy v mojej izbe v rodnom dome. Pocítil som taký silný a nástojčivý vnútorný hlas, že som sa zľakol. Hovoril mi, aby som sa stal kňazom. Bolo to niečo silné, jedinečné a nespochybniteľné. Môžem s pokojom povedať, že ten deň som vstával s presvedčením, že sa ožením, založím si rodinu, budem mať deti, a zaspával som s jasnou myšlienkou, že budem kňazom.

V nasledujúcich dňoch táto túžba nezmizla, ale práve naopak, začala postupne pretvárať celý môj život. Začal som o budúcnosti premýšľať v úplne iných kategóriách, ako dovtedy. Rozišiel som sa pochopiteľne s dievčaťom, s ktorým sme určitý čas chodili, začal som premýšľať, ako a kedy vstúpiť do seminára a začať študovať teológiu. Nakoniec som dokončil vysokú školu, a v roku 1992 som bol prijatý do bratislavského seminára na formáciu ku kňazstvu a na teologické štúdium. Po úvodných dvoch rokoch v Bratislave, som absolvoval svoje teologické a nadstavbové štúdiá v Ríme na Pápežskej univerzite Sv. Kríža.     Vďačím Pánovi za túto možnosť.

V roku 1999, na sklonku tisícročia, som bol vysvätený za kňaza pre vtedajšiu Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu. Ako kaplán som pôsobil v Šamoríne, ako správca farnosti v Závode a v súčasnosti som farárom vo farnosti Sedembolestnej panny Márie v Petržalke. Prežívame rok kňazov, ja som  v ňom ďakoval za už 10 rokov kňazskej služby.

Nikdy som neoľutoval krok, ktorým som sa vydal za Ježišovým hlasom. Som za veľký dar kňazského povolania vďačný, a s pribúdajúcimi rokmi si stále viac uvedomujem, aký dobrý a milosrdný je ku mne Pán, že napriek tomu, že ma poznal a vedel kto som a aký som, nechal zaznieť vo mne svoje silné volanie ku kňazstvu. Pripomínam mu to vo chvíľach skúšky, či vlastných zlyhaní a nedostatočností. Vtedy, keď si uvedomujem, ako veľmi kňazské poslanie prevyšuje moje prirodzené dary a schopnosti. A Pán, i keď dopúšťa, nikdy neopúšťa. Dvojnásobne svojho kňaza, od ktorého robí závislým spásu toľkých duší. 

Dnes som kňazom. Prežil som veľa kríz, ktoré bol výsledkom križovatiek, na ktoré ma moja cesta kňazstva priviedla. Nikdy to neboli však krízy o to, či zostať, alebo odísť. Vždy sa jednalo o tom, či pokračovať takto, ako doteraz, alebo ísť hlbšie... Hlbšie sa mi často ísť nechcelo, no nakoniec som s tým niečo musel robiť.

Musím vám povedať, že nikdy by som si nič iné nevybral. Kňazstvo bola pre mňa tá najlepšia voľba, akú som mohol urobiť. Padám veľa ráz a robím veľa hlúpostí, no mám dobré úmysly. Svoje kňazstvo a tých, ktorí sú mi zverení milujem. A povzbudzujem aj niektorých z vás: nebojte sa. Kňazstvo je šťastná cesta...